Shinobi - 01 Kyuubi

Na ceste do pekla som už urobil pekných pár krokov. Teraz už iba hľadám ten moment v mojej minulosti, kedy som si uvedomil tento fakt. Bezmocnosť a osamelosť bola sama o sebe peklom. Kto nezažil tú bolesť nemôže to pochopiť... DOSŤ! Nebudem hľadať ospravedlnenia pre to, kým som sa stal. Hlupákom nasledujúcim beznádejné sny. Ostáva už iba jedna otázka. Som ešte shinobi? ...

01 - Kyuubi

V konároch vysokých stromov sa mihlo niekoľko tieňov. Boli príliž rýchle aby ich niekto dokázal identifikovať. Až keď ich unavilo dlhé cestovanie odhalili svoju ľudskú podstatu, ale neboli to iba obyčajní ľudia. Kdeže, boli to slávni shinobi z Konohy.
„Tak ako sme ešte ďaleko?“ Ozval sa jeden z trojice. Vzeral znudený z celej tejto situácie.
„Kuro, nezabudni že je to klasifikované obtiažnosťou S. tak nebuď...“ Podráždene reagoval druhý muž z trojice, ale nebolo mu dovolené dopovedať, pretože ho prerušil posledný člen a to kunoichi s krátkymi tmavomodrými vlasmi a bielymi očami.
„Presne tak, je to S! Pochybujem že tvoj žabí mozoček je schopný to pochopiť.“
„Hina-chan, keby si nebola takáto možno by ťa aj niekto pozval na rande...“ Len tak tak uhol jej prudkému výpadu.
„... a nepodceňuj žabie techniky, raz aj zo mňa bude veľký sennin.“
„Pche, neviem čo na tom všetci vidia, pokiaľ viem boli to samí perverzáci.“
„Ak sa nemýlim Hina-chan, tak najväčší žabí sennin bol práve tvoj dedo.“
„Kurogane, Hinata! Prestaňte už konečne, leziete mi na nervy.“ Obaja stíchli aspoň na chvíľu.
„Takže, dnes by sme už mali byť na mieste, máme ešte niekoľko hodín do zotmenia, poďme.“
Trojica zase zmizla v korunách stromov.
Keď sa slnko už začalo skláňať k obzoru konečne dorazili na miesto. Breh obrovského jazera, priam idilické miesto ako z nejakej romantickej knižky. Oranžové slnko zapadlo za tmavé obrysy hôr a hladina jazera žiarila jeho odrazom.
„Nooo, čo teraz veliteľ?“ Spýtal sa zvedavo Kuro.
Slnko iba zvýrazňovalo jeho vlastné oranžové vlasy ledabolo vytŕčajúce spoza ochrannej čelenky.
„Veliteľ? Prečo mi zrazu vravíš veliteľ?“
„Len tak sa bavím, hehe.“ Rozosmial sa Kuro.
„No dobre, tak sa tu dnes utáboríme.“
„Hej ešte si nám stále nepovedal čo tu vlastne máme hľadať!?“ Zapojila sa Hina.
„Ako to, veď som vám povedal že ideme nájsť Kyuubi.“
„Pche, ale ja tu nevidím žiadne známky toho že by sa tu pohyboval obrovský chakrový démon.“ Odsekla.
„Je pravda že nemusí byť vo svojej veľkej podobe.“
„Čo to trepeš? Odkedy chvostoví démoni majú aj inú podobu?“ Vyhŕkol Kuro.
„To ti ja neviem povedať, len viem čo mi povedal Hokage.“
„Heh ten starec by už mal asi vypadnúť a prenechať miesto niekomu lepšiemu, zjavne senilnie.“ Vyslovila svoj názor Hina.
„Heeej, spomínam si Hina-chan, ty si na akadémii tvrdila že budeš raz Hokage.“ Smial sa Kuro.
„Ehm, ehm.“
Obaja zase raz stíchli. Monžo na to nevyzeral ale Kensui, čo bol posledný člen týmu, vedel byť pekne drsný.
„Vyspite sa, ráno nás čaká hľadanie stôp.“
Ani jeden už radšej ani nešpitol.

Ráno bolo studené, pretože boli celkom dosť vysoko v horách. Vysoko na belasej oblohe sa vznášal dravec, po chvíli však odletel preč.
Keď trojica vstala, zjavne sa neobávali nejakého ohrozenia a tak v noci nehliadkovali, vydali sa po brehu jazera a hľadali medzi kameňmi akékoľvek stopy, ktoré by naznačovali prítomnosť Kyuubi.
Neprešla však ani hodina a narazili na niečo čo nečakali. Na brehu neďaleko od nich stál človek. Bol to mladý muž, oblečené mal iba krátke bledé nohavice.
„Wau.“ Automaticky zareagovala Hinata, pričom sa hneď sa aj začervenala.
„To je mi ale reakcia.“
„No určite vyzerá ďaleko lepšie ako ty Kuro.“ Odvrkla.
Mladý muž si ich nevšímal, skočil do vody a zmizol pod hladinou. Keď sa po pár minútach vynoril držal v ruke zmietajúcu sa rybu.
Trojica sa medzitým priblížila, ale muž okolo nich prešiel, akoby boli vzduch a pomalým krokom odkráčal k lesa.
„Videli ste? Prešiel akoby sme tu vôbec neboli!“ Naštvane sa ozval Kuro.
„Hej!“ Vykríkol po mužovi.
Muž sa otočil na pol ceste k lesu a skúmavo si ich prezeral.
Keď sa chvíľu nič nedialo pristúpili k nemu bližšie.
„Prepáč, počuli sme že tu ľudia nežijú, prečo si tu?“ Spýtal sa Kensui.
Muž si neskrývane obzeral Hinatu a tá znovu očervenela. Mal belasé oči ako nebo a vlasy žlté skoro ako slnko, vlastne sa zdalo akoby trochu žiarili.
„Ovládaj sa!“ Pološeptom jej povedal Kuro a štuchol ju lakťom.
„Žijem tu už dlho.“
Jeho hlas znel trochu zvláštne.
„No dobre to je vlastne jedno, možno by si nám ale mohol pomôcť, nestalo sa tu v poslednej dobe niečo neobvyklé?“
„Čo myslíš?“ Spýtal sa muž.
„Silná búrka, hrmenie, alebo zemetrasenie?“
„Nič také, už dlhé roky.“
„Keď to takto vravíš, znieš ako starec.“
Muž si siahol na tvár.
„Pravda.“
Vtedy sa muž znovu zahľadel na Hinatu a usmial sa.
„Deje sa niečo?“ Spýtal sa Kensui.
„Oh, nie.... takže čo hľadáte?“
„Hovorí ti niečo Kyuubi?“
„Kyuubi, jasné, to je strašlivý deväťchvostý démon.“
„Tak toho hľadáme.“
„Prečo..?, to je vlastne fuk, viem kde je Kyuubi.“
„Vieš kde je Kyuubi?“ Spýtal sa podozrievavo Kensui.
„Priamo tu.“ Muž si ukazovák zaboril do nahej hrude.
„Nemám už s Konohou nič spoločné, prečo ste prišli? Prečo prišla ona?“ Povedal a ukázal na Hinatu.
Trojica sa zatvárila neveriaco, pre istotu sa ale všetci uistili že majú zbrane po ruke.
„Neviem o čo tu ide, len Hokage nás sem poslal, a čo máš proti Hinate?!“ Odpovedal Kensui.
„Hinata? ... áno vyzeráš ako Hinata.“
Muž sa znovu usmial, pristúpil k Hinate a skôr ako mohol ktorýkoľvek z nich zareagovať dotkol sa prstom jej čela.
Celá situácia vyzerala tak zvláštne že jej parťáci nevedeli čo majú robiť, ak bol tento muž Kyuubi, zaútočiť na neho sa zdalo šialené, ale nemohli dovoliť aby sa Hinate niečo stalo. Bola dcérou klanu Uzumaki, malého ale uznávaného klanu v Listovej.
Muž ale od Hinaty odstúpil tak nečakane ako k nej pred okamihom natiahol ruku.
„Takže čo vám ešte povedal Hokage?“
„Že máme Kyuubi priviesť do Konohy.“
Muž sa zasmial. „Tak priviesť....“
Jeho oči sa opäť upreli do byakuganu, a Kensuiovi a Kurovi až teraz došlo že je Hinata úplne mimo.
„... tak dobre, už som tu naozaj dlho.“
Trojica bola z tak náhlej zmeny vyvedená z miery.
„Tak na čo čakáme?“
„Ako si ale overíme že si naozaj to, za čo sa vyhlasuješ?“ Spýtal sa Kensui.
„Takže máš nápad ako by som to mohol dokázať?“ Spýtal sa muž a v očiach sa mu zalesklo.
„Dajme si súboj!“ Vyhŕkol Kurogane.
Mužov pohľad sa hneď do neho skúmavo zavŕtal. Chvíľku si ho premeriaval.
„Ty si sennin?“
Kura otázka prekvapila.
„Ako to vieš?“
Hinata sa už zase správala ako obyčajne a uchechtla sa.
„Viem to.“ Odpovedal muž.
„Takže súhlasíš so súbojom?“
Spýtal sa Kuro, očakával však že Kensui bude proti, ten ale mlčal.
„Nie.“ Odpovedal muž.
„Prečo?!“ Vyhŕkol Kuro.
„Pretože ty niesi sennin, si len študent.“
Kuro sa zatváril podráždene ale neodpovedal.
„Budem bojovať s ňou.“
Prstom ukázal na Hinatu?
„Čoo??!!!“ Neveriacky zavyl Kurogane.
Kensui viditeľne zbledol.
„Kensui to nemôžeš dovoliť, a vôbec prečo by mala bojovať ona?!“ Rozčuľoval sa Kuro.
„Budem bojovať.“ Povedala kunoichi.
„Kensui!“
„Buď ticho Kuro, povedala že bude bojovať.“
„Ale, ale čo ak sa jej niečo stane?“
„Kuro vieš z akého je klanu, ... “ Kensui nedopovedal pretože Hinata začala skladať pečate.
Okamih po tom začali obaja cítiť obrovský pretlak chakry.
„To nie je možné..“ Vypustil zo seba Kuro.
Muž oproti sa usmial a poprvý krát odkedy s ním hovorili vyzeral niečím naozaj zaujatý.
Hinata medzitým nahromadila veľké množstvo chakry, ktorú potrebovala na svoju špeciálnu techniku. V konohe nebola preslávená svojimi schopnosťami iba preto, lebo bolo relatívne obdobie mieru a tak ľudia nevedeli čo dokáže. Túto techniku mohla použiť iba ona a to preto, lebo mala abnormálne množstvo chakry a zároveň vlastnila byakugan. Z každého chakrového bodu na tele začala vypúšťať chakru a obalila sa tak do ochrannej vrstvy, ktorá dokázala odvrátiť fyzické druhy útokov, zároveň jej dodávala silu technika dračích pästí. Keďže bola súčasťou aj klanu Hyuuga bola prinútená pravidelne trénovať u nich techniky Hyuugov. To všetko z nej robilo v jej veku monštrum, darilo sa jej ale túto svoju silu skrývať pred ľuďmi, veľká sila často plodila závisť, nenávisť a strach.
Hinata sa odrazila smerom k mužovi, pohybovala sa rýchlo a jej pochyb bol vďaka chakrovému plášťu nečitateľný. Vraj ani sharingan si nevie poradiť s chakrovými pohybmi. Zaútočila v elegantnom Hyuuga štýle a zasiahla muža priamo do hrude, len tesne minula srdce. Chakra sa preliala s vysokou intenzitou mužovými čakrovými bodmi. Hinata videla že miesto útoku bolo silne zdevastované jej útokom a čakrovody boli prerušené. Bol to len jeden útok a keby mierila kúsok vedľa muž pred ňou by už ležal na zemi mŕtvy.
Niečo ale nebolo v poriadku, tvrdil o sebe predsa že on je Kyuubi, byakugan ale neodhalil nič nezvyčané, v každom ohľade vyzeral muž pred ňou ako obyčajný človek.
Vlastne niečo bolo predsalen nezvyčajné, aj po tomto nesmrtiacom údere by mal pred ňou ležať na zemi v bezvedomí. Ale on stál akoby sa nič nestalo, len si trochu odkašľal a zotrel pramienok krvi z pier.
„Skvelý útok. Dokonca si mi trochu poškodila pľúca. Je to veľká sila ale ešte ju úplne neovládaš.“
Po jeho výroku sa stalo niečo čo bolo nemožné. Poškodené chakrovody sa takmer v okamihu zregenerovali a Hinata zastala s neveriacim pohľadom.
„Čo je, už si dobojovala?“ Spýtal sa muž a opäť sa dotkol jej čela prstom.
Hinata vykríkla a spadla na zem v bezvedomí.
„Hej čo si jej urobil?!“ Vykríkol Kuro.
Muž sa pozrel smerom k zvyšku týmu, ale jeho oči už neboli modré ako letná obloha, boli krvavo červené s mačacou zreničkou.
„Nič jej nie je, bude v poriadku.“
Odvrátil od nich zrak a z oboch spadlo napätie.
Sklonil sa k ležiacej Hinate vzal ju do náručia a niečo jej zašepkal do ucha. Hinatina tvár sa uvoľnila a vyzerala akoby sa jej sníval pekný sen.
Opäť sa k nim otočil a jeho pohľad už bol zase ako predtým, to ich ukľudnilo ešte viac.
„Tak čo pôjdeme? Či potrebujete ešte nejaký dôkaz?“
Kuro k nemu vykročil.
„Nechaj ju, ja ju ponesiem“
Muž sa iba usmial. „Ako chceš.“
Keď si Kuro vyložil Hinatu na chrbát prišiel aj Kensui.
„Prečo si chcel bojovať s Hinatou? Mohol si nám ukázať..“ Ukázal Kensui na mužove oči.
„Chcel som, a mohol som. A v tom je ten rozdiel.“ Neurčito odpovedal muž.
„Heh, no dobre, tak teda poďme.“
Vyrazili.