Shinobi - 02 Cestovanie s démonom

Kapitola 02

Na ceste do pekla som už urobil veľa krokov, ale stále to asi nebolo dosť. Aj tá najmenšia nádej že to už čoskoro skončí bola vždy ukončená bolesťou. Pamätám si akoby to bolo len včera, keď mi na rukách zasychala krv mojich priateľov, bratov a sestier, rodiny ktorú som nikdy nemal. Do nosa mi udieral sladký zápach smrti a v ústach som mal horkú pachuť, chcel som ju vypľuť, utiecť, zabudnúť. Nech už to však bolo čokoľvek, či už osud alebo bohovia, vedel som že sa pred tým nedá utiecť. A tak, teraz keď prišli tieto deti, znovu sa vydávam na cestu, ... snáď to tentokrát bude bolieť menej.

02 – Cestovanie s démonom
Nech už si Kensui predstavoval cestu späť akokoľvek, takto to rozhodne nebolo. Hinata bola stále v bezvedomí a niesla sa na chrbte Kuroganeho. Kuro šiel ako prvý a určoval tak tempo celej skupine. Za ním šiel muž, ktorý nebol celkom mužom, bol to Kyuubi, deväťchvostý démon. Nech už si to Kensui preberal akokoľvek, tento muž proste vyzeral ako človek, nebyť tej malej ukážky, ktorá obrala Hinatu o vedomie, asi by ani neveril, že sa môže démon ukrývať v niečom tak obyčajnom. Na jeho odeve sa nič nezmenilo, vyzeral ako divoch, pokožku opálenú od slnka a vetra, nohy bosé, jediný jeho odev boli nohavice a aj tie boli už niekoľko krát zašívané.
Kensui však vedel ako môže zdanie klamať, v konohe sa tradovalo, že shinobi musí vidieť naspodok spodku. A tak si zaumienil že sa pokúsi zistiť o mužovi pred ním čosi viac. Niektoré náznaky boli zjavné hneď ako ho začal sledovať. Jeho pohyb po stromoch nielenže nevyzeral neohrabane, ale dokonca bol prirodzený. Občas sa jeho belasé oči poobzerali po okolí v presnom vzorci ktorý používali cestujúci ninjovia. To ho utvrdilo v závere, ktorý ale odmietal prijať. A to že muž-kyuubi pred ním je ninja.
Nie, to nie je predsa možné, ninja musí prejsť dlhoročným výcvikom, aby mal podobné zvyky pri cestovaní natoľko zaužívané ako to predvádzal muž pred ním. Na druhej strane v Konohe sú informácie týkajúce sa démonov a konkrétne Kyuubi tajomstvom na úrovni klasifikácie „S“, čo samozrejme nie je nič nezvyčajné. Nanešťastie nemal čas nahliadnuť do tajných záznamov, ... a aj to by mohol iba v prípade, že by mu to Hokage dovolil.
Ďalšou črtou muža-kyuubi bolo využívanie chakry, čo nie je už naozaj nič nezvyčajné vzhľadom na to, že je to Kyuubi. Zase ale nech sa na to pozeral akokoľvek, využívanie chakry pri pohybe bolo rovnaké ako je zvykom u ninjov. Tu sa však nemal moc o čo oprieť, keďže to ako démoni využívajú svoju chakru naozaj nevedel.
Posledná vec a zrejme tiež vec, ktorá ho hnevala najviac, bola že sa Hinata stále neprebrala. Povedal predsa, že jej nič nespravil, tak prečo je stále v bezvedomí? Kensui sa rozhodol, že až sa zastavia bude sa musieť na všetko čo ho zaujíma spýtať, a neostáva mu nič iné ako dúfať že mu muž odpovie aspoň na niektoré otázky. Nerobil si ilúzie o tom že by si mohol niečo vynútiť silou, veď Hinata je zrejme silnejšia než on sám a aj tak mužovi stačil len jeden krátky dotyk aby ju dostal tam kde je.
Po pár hodinách cestovania muž Kyuubi priskočil bližšie ku Kurovi a Hinate.
„Musíme zastaviť.“ Povedal.
Kurogane sa zastavil a otočil sa k veliteľovi skupiny Kensuiovi ktorý šiel ako posledný.
„Tuto pán Kyuubi vraví že máme zastaviť a musím povedať, že s Hinatou nie je niečo v poriadku, sála z nej také teplo akoby chcela zhorieť.“
„Dobre, čo sa to s ňou deje?!“ Spýtal sa nervózne Kensui.
Muž chytil Hinatu a zoskočil na zem. Hinata bola celá rozpálená a potila sa.
Kensui sa nahneval, že ho muž ignoruje a chcel mu to dať jasne najavo.
„Pýtal som sa...“
„Neskôr, teraz odstúpte.“ Prerušil ho muž.
Keď sa ani jeden z nich nepohol, otočil sa a zazrel na nich tak až ich zamrazilo. Po tomto jasnom geste, obaja o pár krokov ustúpili.
„Dobre to by malo stačiť.“ Povedal muž a opäť sa zameral na ležiace dievča.
Položil jej dlaň na čelo a niečo jej potichu šepkal do ucha. Jej napnutá tvár sa opäť uvoľnila. Odrazu do okolia začala vyžarovať chakra, ale táto bola iná, bola zváštna, chvíľu teplá, chvíľu studená, silná ako vietor, ale pritom nepohla ani lístkom. Kensui sa cítil zvláštne.
„Tak, niečo takéto som ešte nezažil.“ Ozval sa nečakane Kurov hlas až sa Kensui mykol.
Kurogane sedel na zemi a vyzeral groteskne znetvorene, jeho tvár bola podivne zdeformovaná a jedno oko malo žltú farbu.
„Hej Kuro čo..., si v poriadku?“ Spýtal sa vydesene Kensui.
„Kľud Kensui, toto sa nazýva sennin mód, aspoň teda keď to zvládnem bude to sennin mód, za rok čo to trénujem som dokázal iba toto. Pomáha to ale vnímať chakru.“
„A, čo teda cítiš?“
„Nie je to iba jedna chakra, jedna je Hinatina, vidím ju ako modrú, ale ten muž, on má žltú chakru, neviem ako to popísať je strašne príjemná, nič také som ešte nevidel.“
Kensui sa opäť obrátil k ležiacej Hinate a mužovi-kyuubi. Mal pocit že sa niečo deje, ale nevidel nijakú zmenu.

Sedela na húpačke zavesenej na starom strome. Z nejakého dôvodu bola smutná, cítila v srdci bolesť, strašnú bolesť, nevedela si predstaviť že niečo môže takto bolieť. Kúsok od nej bola skupina ľudí zhromaždená pred vchodom do nízkej budovy. Niekde už tú budovu videla, ale nevedela si spomenúť kde. Ľudia sa smiali, tí menší občas behali od nadšenia po okolí a tí väčší z toho mali o to väčšiu radosť. Bolo tam veľa ľudí, ale ju nevidel nikto, nikto sa s ňou nesmial. Znovu pocítila silnú bolesť, ...žeby to bola samota? Možno keby odišla a nevidela tých ľudí možno by to nebolelo. Z nejakého dôvodu, ale túžila byť tam s nimi.
„Ahoj, hľadal som ťa..“ ozvalo sa odrazu vedľa nej.
Otočila sa ale postava ktorá tam stála bola nejasná, jediné čo rozoznala bolo, že to bol chlapec. Bol asi taký veľký ako ona.
„A..ahoj.“ Odpovedala neisto.
Chlapec pristúpil bližšie a prstom jej ukázal na hruď.
„Už ťa to nemusí bolieť, som tu, aby som bol s tebou.“
Aj napriek tomu, že jeho tvár bola nejasná rozoznala široký úsmev.
„Poď.“ Povedal a chytil ju za ruku.
Zoskočila z húpačky a nechala sa viesť, cítila ako sa bolesť vytráca, cítila že jej je lepšie. Zovrela jeho dlaň vo svojej aby ju náhodou nepustila. Zdalo sa ale že chlapec si nič nevšimol.
„Kam ideme?“ Spýtala sa.
„Domov, toto tu nie je tvoj domov, nemala by si trpieť cudziu bolesť, plakať cudzie slzy, tento svet nie je pre teba.“ Povedal chlapec a ťahal ju za sebou až sa ocitli vo veľkej záhrade.
„Už sme doma?“
„Už skoro.“
Kráčali okolo stromov plných bielych okvetín ktorým nevedela prísť na meno, na zemi rástli lúčne kvety. Chlapec sa odrazu zastavil, zastavila sa aj ona, ale stále ho držala za ruku. Pred nimi stála obrovská kovová brána, bola zvláštna a do záhrady sa nehodila. Za bránou bola hlboká tma v ktorej nebolo nič vidieť, keď sa ale pozorne pozrela cez mrežovanie brány, zbadala na druhej strane stáť chlapca.
V tej chvíli si uvedomila, že jej dlaň je už prázdna a chlapec ktorý ju sem priviedol je ten, ktorý stojí v tme na druhej strane.
„Teraz sme doma.“ Povedal chlapec z tmy.
Až teraz si všimla že jeho tvár už nie je nejasná. Mal žlté vlasy a krásne veľké bledomodré oči.
„Doma.“ Bezvýrazne odpovedala.
Chlapec sa usmial, nebol to už malý študent akadémie, ale ninja, tak ako ona už nebola to malé dievčatko sediace na húpačke pod stromom. Bola kunoichi.
„Toto tu,“ Ukázal na bránu.“,je naše puto, naša spoločná časť.“
„Ako je to možné, nikdy som ťa nevidela, nepoznám ťa..“
„Pretože si Uzumaki..“
„Ja, ...ja som Hinata Uzumaki, ale čo to má...“
Chlapec sa usmial a prerušil ju. „Všetko má svoj čas. Teraz však musíš niečo urobiť.“
„Čo urobiť?“ Spýtala sa.
„Musíš zapečatiť túto bránu.“
„Ako?“
„V ruke máš pečatiaci lístok, stačí ak ho nalepíš na bránu.“
Hinata sa pozrela na ruku v ktorej zvierala najprv chlapcovu ruku a teraz lístok.
„Ja mám ale otázky, ..“
„Teraz sa musíš zobudiť, ... sľubujem že keď príde správny čas, odpoviem ti na otázky.“ Vysvetľoval vľúdne chlapec.
Podišla k bráne, z brány ale sálala zváštna aura, až sa jej zatočila hlava. Pokračovala ale ďalej. Keď prišla na dosah, uvidela že za bránou nie je tma. Boli tam chodby a rôzne potrubia, podlaha bola zatopená vodou.
„Nalep pečať.“
Pozrela sa na papierik ktorý držala, bola na ňom nakreslená špirála s piatimi bodmi po obvode. Každý bod znázorňoval jeden element.
Nalepila ju.
Brána zavŕzgala a všetko čo bolo za ňou sa zahalilo do tmy, aj chlapec pomaly mizol.
„Zobuď sa Hinata.“ Ozval sa akoby z veľkej diaľky.

Poryv chakry zmizol, a za malý okamih Hinata otvorila oči. Kensuiovi sa zdalo akoby videl na tvári muža úsmev, ale vzápätí si nebol istý, či to nebola iba jeho predstava, pretože muž od Hinaty odstúpil a na tvári sa mu zračil nezáujem.
Kuro priskočil k Hinate. „Si v pohode?“
„Čo sa deje?“ Spýtala sa.
„Bola si pár hodín mimo Hina-chan.“
„Čože?“
Kensui prišiel k mužovi, ktorý sa medzitým stačil na pár krokov vzdialiť.
„Čo sa stalo, o čo tu ide?“ Spýtal sa bez obalu.
„Asi som sa pri súboji nechal trochu moc uniesť a zaútočil som silnejšie ako som mal v úmysle.“
„A čo tá chakra pred chvíľou?“
Muž sa zazubil a vošiel si rukou do žltých vlasov. „Tak to vážne neviem.“
Kensui sa nechcel hádať, ale bolo mu úplne jasné, že muž pred ním, veľmi dobre vie čo sa stalo. Otočil sa ale k Hinate.
„Hinata, vieš čo sa stalo? Pamätáš si niečo?“
Hinata sa pozrela na Kensuia a potom na muža za ním. Na krátku chvíľu sa stretla s pohľadom jeho belasých očí.
„Pamätám si ako som naňho zaútočila a potom už nič.“ Jej pohľad skĺzol na stranu.
„Dobre.“ Neurčito zhodnotil Kensui.
„Môžeš pokračovať sama?“
Hinata sa postavila a natiahla sa. „Môžem.“
„Tak poďme.“
Vyskočili do stromov.