Druhá časť- 2. Tvárou v tvár

bezvýsledne. Nachádzal sa na poľnej ceste, popri ktorej rástol les. Svitlo ranné zore. Cestičku miestami pretínali svetelné pruhy. Už je to druhý deň, čo po nich pátra. Pomaly si vykračuje, keď sa pred ním začne črtať zvláštny obrys. Po chvíli rozozná zhrbenú starenku. Na chrbte nesie objemné vrece. Pomaly sa k sebe približujú, Kensei vybočí zo svojej dráhy, pristúpi k starenke, chytí ju za plece.
Jej stará, láskavá tvár vyjadruje miernu ostražitosť. Ukáže jej akúsi fotku, stále zviera starenkino rameno. Na fotke je usmievavé modro vlasé dievča z veľkými bielymi očami. „Nie nevidela som ju a nabudúce si takéto výstupy odpustite!“ keď to dopovedala mierne uhla očami. Klame. Púšťa ju, starena uchopí mech, chce si ho prehodiť cez rameno. Kensei vyzerá akoby normálne pokračoval v ceste, zrazu sa otočí a zovrie jej hrdlo v ohybe lakte. Pokúša sa zavolať o pomoc, no nemá dostatok vzduchu. Hádže sa na všetky strany, jeho zovretie je čoraz silnejšie, drví jej krk. Pred očami jej drží fotku, starenka rukou ukáže na východ. Jediným pohybom zláme babke väz. Odprace telo. Smerom, ktorý mu naznačila starenka leží mestečko. Stačí mu sledovať cestu, míňa niekoľkých okoloidúcich, tí mu venujú udivené pohľady. Slnko vystúpi do najvyššieho bodu na oblohe, približne v tom čase dôjde k drevenej uvítacej ceduli. Vstúpi do mestečka.
poskytovanie služieb prechádzajúcim. Nachádza sa tu zopár nocľahární, stajní a domy miestnych. Hlavnú ulicu tvorí jedna z ciest. Dnes je v mestečku oslava. Vo vzduchu sú cítiť pečené klobásky, slanina. Ľudia chodia vyobliekaný a bláznia sa. Po hlavnej kráča aj Kensei, ktorý zamyslene vyhodnocuje situáciu. Priamo pred ním pristane lopta. Bez povšimnutia ju prekročí, nereagujúc na skupinu chlapcov, ktorá naňho volá. Jeden z chlapcov vybehne a hodí loptu po Kenseiovi. Švihne rukou vzad, chytí loptu. Stočí sa na päte a vykročí ku chlapcovi, ten má v tvári šibalský výraz. Oblečené má voľné pruhované tričko, krátke nohavice mu odhaľujú rozbité kolená. Pristúpi k nemu, vystrie ruku s loptou a roztvorí dlaň. Chlapec fascinovane sleduje ako sa stará, šedivá, ošúpaná lopta s buchotom odráža od zeme. Všetko naokolo stíchlo, všetci sledujú tento výjav. Chlapec vyzerá akoby chcel niečo poznamenať, no pohľad do Kenseiových očí ho presvedčí o opaku. Berie loptu pod pazuchu a uteká za kamarátmi. V ulici sa rozprúdi život. Znova je všade počuť smiech, akoby sa nič nestalo. Nesmiem zabiť. Priveľa pozornosti. Pokračuje v ceste. Kúsok pred sebou vidí malé pohostinstvo, smeruje k nemu. Vystúpi po troch provizórne zbitých drevených schodoch . Otvorí dvere a vojde. Vo vnútri je ťažký vzduch. Cítiť tu alkoholové výpary. Miestnosť má obdĺžnikový tvar a malé rozmery, nachádzajú sa tu štyri stoly pre ôsmich ľudí, podlaha je drevená. O osvetlenie sa starajú petrolejové lampy zavesené ako provizórny luster. Sú tu len dve malé okná, veľa svetla tu nevnášajú, preto lampy svietia neustále. Na konci miestnosti stojí poldruha metra vysoký drevený bar. Za ním obsluhuje prešedivený statný muž so slušným strniskom. Podíde ku baru, barman naňho pozerá. „Čo chceš?“ povie ostrým tónom. Osadenstvo, ktoré tvoria štyria podnapitý miestny, začne dávať najavo znepokojenie. „Nepočuť?“ Kensei vyloží na stôl fotografiu. Barman si ju chvíľu prezerá. Túži fotku skrčiť a hodiť tomu chlapíkovi za šatku, no neurobí to. Pôsobí naňho desivo, to nerobí len meč, ale celý jeho zjav. Ja som tu doma, ak si nejaký hlupák myslí, že sa ku mne môže správať takto, veď uvidí. Nerob to, to je zlý nápad. „Nikoho takého som nevidel, dáš si niečo?“ Otáča sa a odchádza.
„Hej! Na niečo sa ťa pýtal!“ skríkne chlap sediaci pri jednom stole. Neodpovedá, ide ďalej akoby nič. Chlap vyhrnie rukávy svojej kockovanej košele a postaví sa. Je rozložitej postavy, miestny bitkár. Zastane mu cestu. „Dáš si niečo?“ vyprskne pri tom priehrštie slín, tie zmáčajú jeho šatku. Osadenstvo je napäté, sú zvedaví ako to skončí. Kenseiova ruka sa vymrští ako had útočiaci na korisť, zovrie chlapovo hrdlo a prirazí ho k stene. Lapá po vzduchu. Všetci sú hneď na nohách v snahe pomôcť priateľovi. Tasí meč, špičku mu zaborí do hrude. „Neblázni, má rodinu, určite to tak nemyslel. Upokoj sa.“ Chlapova tvár nadobudla nepekný fialový odtieň. Uvoľní zovretie, chlap sa zosunie na zem a hrubo kašle. Vracia meč na pôvodné miesto a opúšťa pohostinstvo. Ostatní ho zdesene sledujú.
Zvažoval možnosť, že pritlačí vo výsluchu, nemal však racionálny dôvod. Ani si nebol istý, či v mestečku vôbec boli. Každé zdržanie im dodávalo náskok. Nemohol len tak odísť. Musel túto možnosť preveriť. Rozhodol sa pre preventívne opatrenie. Ak tu boli. Najmenej pozornosti, mimo hlavnej trasy.
malom mestečku, na jednej malej leňoške spokojne oddychuje. Vlastní malú nocľaháreň. Rád si s priateľmi po večeroch podebatuje. Nie je najúspešnejší, no darí sa mu. Toto mestečko je preňho všetkým. Tu prežil celý svoj život. Prebral tento útulný drevený dom od otca, zveľaďoval ho a dúfal, že ho raz prenechá svojmu synovi. Svojím spôsobom to bol šťastný človek. Aj tak sa niekedy cítil nenaplnený, akoby niečo premeškal. V takých chvíľach si spomenul na to, čo mu hovorieval otec. Synu, túžby mladosti sú zradné. Drž sa pri zemi! Nevymeň všetko, čo si získal za nejaký pocit, ktorý časom pominie. Raz po mne preberieš toto bremeno. Pokiaľ nebudeš rozhodný, neuspeješ. A naozaj, hoci sa nenachádzali pri hlavnej ceste, ich nocľaháreň pretrvala, vďaka jeho úsiliu. Vstal a zamieril do svojej pracovne. Sadol si na svoju stoličku, zapraskalo mu pri tom v chrbte. V tvári sa mu na chvíľku usadil blažený výraz. Dvere sa otvorili, niekto vstúpi. Bol celý v čiernom a tvár až po oči mu zahaľovala šatka. Už ho dnes videl. Čo môže chcieť? „Prajete si niečo?“ Miesto odpovede si sadne oproti nemu. Položí na stôl fotografiu. Už mu ju dnes ukazoval. „Neviem čo tým sledujete, ale už som vám raz na to niečo povedal.“ Buchne päsťou o stôl. Kensei ju prepichne kunaiom. Je pripichnutý o stôl, zreve od bolesti. Do pracovne vbehne jeho žena. „Čo sa tu deje?“ spýta sa vydesene. Držiac sa za hrdlo padá k zemi v pomalých kruhoch. Kenseiova ruka je vystretá, dlaň zovretá, trčí z nej len prostredník a ukazovák. Žena má v hrdle zapichnutú hviezdicu. Kedy to stihol, ani na sekundu sa neobzrel. Zabil mi ženu bez mihnutia oka. Pri tomto fakte ustupuje aj bolesť, nejasne si uvedomuje, že všetko skončilo. Nikdy svoje dedičstvo synovi nepredá, je koniec. Žiaden zajtrajšok nebude. Prišlo to tak rýchlo, z ničoho nič. O chvíľu ťa budem nasledovať, drahá, odpusť mi. Zdrapí ho za vlasy, stočí mu hlavu a pritlačí ju na stôl. Z tejto pozície vidí fotku. Z nej sa naňho usmieva dievča. Vie, že to nie je spravodlivé, no cíti voči nej nenávisť. Ty, to ty zato môžeš aj s tým svojim spoločníkom. Kvôli tebe som stratil všetko, dúfam, že ťa nájde a rozpára ti ten úsmev svojim mečom. „Odišli včera, skoro ráno. Smerovali k pobrežiu.“
dvíha ju nad hlavu a vrhá na zem. Roztriešti sa, drevená podlaha okamžite chytí plameňom. Kensei opúšťa miestnosť. On uvažuje o úniku, faktom však ostáva, že tu nie sú žiadne okná, cestu k dverám zatarasuje ohnivá stena, ktorá naberá rýchlo na veľkosti. „Horí!“ kričí z plného hrdla, je to jediná vec, ktorú môže pre ostatných urobiť. Chce znova zakričať, spoza plameňov vyletí hviezdica a presekne mu hrdlo. Zvezie sa na zem, ruku má stále pripichnutú o stôl, umrel okamžite. Drevená konštrukcia sa okamžite vznietila. Izby pre hostí boli na poschodí, z poschodia na prízemie viedlo jediné schodište, to bolo momentálne v plameňoch. Okná na izbách boli zamrežované, takže hostia nemohli uniknúť. Zovšadiaľ sa ozýval zúfalí nárek. Ako jediná na výzvu dostatočne rýchlo zareagovala jedna tehotná žena. Stihla zísť po schodišti, drží si brucho a ponáhľa sa k východu. Kensei ju zazrel kútikom oka. Riziko. Prekročila prah. Dokázala som to, sme zachránení. Chce bežať do mesta a zburcovať ľudí. Prečo tu nik nie je? Síce je to mimo hlavnej, no aj tak... Priamo pred ňu sa postaví on. Nohu má pokrčenú, keď ju odrazu rýchlo vystrie. Kop smeroval na brucho, trafil. Ona letí späť do ohnivého pekla. Dopadne na chrbát, všetko vôkol nej horí. Zo stropu na ňu dopadajú žeravé triesky. Rukami si chráni tvár. Dieťa. Prosím, toto nie. Chce sa dotknúť bruška a uistiť sa, že dieťatko prežilo, nedokáže to. Ruky sa jej priškvarili k tvári, sú celé čierne a ona ich nedokáže z tváre odtrhnúť. Spomedzi rozprestreté prsty ho vidí. Stojí vo vchode, ožaruje ho oranžová žiara, ktorú vydávajú ohnivé jazyky. Jeho zorničky sú tak roztiahnuté, až to pôsobí dojmom, že má čierne oči. Stojí a čaká pokiaľ uhorí. Ako tak naňho pozerá, chápe. Nemý sudca nad ňou a jej dieťaťom vyriekol ortieľ. Hoci nepoužil jediné slovo, ona, nemôže robiť nič iné ako prijať trest. „Ty,“ skúša prehovoriť z posledných síl, zo stropu sa uvoľní poriadne veľký kus a zavalí ju. Do priestoru sa rozletia iskry. Jedna pristane na jeho ramene, lenivo ju zhodí. Z mesta začínajú prichádzať prvý zvedavci, zatiaľ ho nik nevidel. Začne utekať, viditeľnosť už nie je najlepšia a aj keby ho niekto videl, už na tom nezáleží. Smeruje k pobrežiu.
nevyhnutnom množstve. Predvčerom začal sledovať dopravný ťah smerujúci k pobrežiu. Popri tejto ceste rástol mierny porast, on postupoval porastom. Párkrát vstúpil na cestu a ukázal fotku. Niekoľký ľudia mu potvrdili, že tadiaľ také dievča šlo. A nebola sama, mala pri sebe spoločníka. Má horúcu stopu. Po pár kilometroch sa dostal na plochu zvažujúcu sa hore, zatiaľ čo ťah pokračoval bez stúpania. Zotrval v poraste. Ku koncu dňa sa dostal na miesto odkiaľ videl útes. Útes tvoril odbočku tejto cesty, ktorá potom opäť pokračovala do vnútrozemia. Pri okraji útesu stáli dve osoby. Zapichol do zeme kunai. Päty sa mu odlepili od zeme, urobil salto a dopadol na cestu. Ruky mal vystreté v úrovni ramien. Ľavú dal za chrbát, tasil meč. Striebrovlasý muž sa obzrel a zbadal ho. Toho dňa stáli tvárou v tvár proti nemému sudcovi.