Druhá časť- 3. Milosť a rozsudok

za obzor, po mori sa rozlieva zlatistá žiara. Veje jemný vánok, vo vzduchu je cítiť morská soľ. Na hrane útesu stojí dvojica, sledujú západ slnka a užívajú si atmosféru. Z diaľky k nim smerujú ich predĺžené tiene. Zem je kamenistá, kúsok za nimi sa stáča cesta, ktorá smeruje naspäť do vnútrozemia. Obaja sú zahalení do sivých plášťov. Striebrovlasý muž otočí hlavu dozadu. Uzrie ho, vzadu priamo na ceste, je v drepe sklonený, tasí meč, vstane a rozbehne sa proti nim.
Majú šedé odtiene, nemý sudca po nich uháňa vpred. Oba ciele pokope. Zrýchli, začne kľučkovať. Muž vyrazí proti nemu, modro vlasé dievča ostáva vzadu. Kľučkuje, aby som nevedel, kto bude cieľom útoku, toto ti rýchlo zatrhnem. Zaútočil naňho päsťou, Kensei uhne a rozoženie sa mečom. Chytil mu ruku so zbraňou, on púšťa meč, nechápe prečo to spravil. Uvažujúc nad tým, prestal na chvíľu dávať pozor, nemý sudca to využije, trafí ho špičkou nohy do hrude. Dopadá na zem, on dvíha zbraň a s rozmachom udrie nadol. V poslednej chvíli musí smer úderu zmeniť, aby odrazil kunaie, ktoré po ňom vrhla modrovláska. Pokračuje v útoku, striebrovlasí muž sa prevalí, meč sa zaryje do zeme, vymrští nohu vpred, Kensei vytiahne zo zeme zbraň a uskočí. Za ním, na predpokladanom mieste dopadu stojí dievčina, vo vzduchu urobí obrat, švihne mečom. Modrovláska musí uhnúť. Dopadá, ohne kolená. V tejto pozícii opíše so zbraňou kruh, získal tak priestor k preskupeniu. On sa naňho neveriacky díva. Nestačíme mu dvaja, to nie je obyčajný pešiak. Vstáva a oprašuje sa.
Znepokojovali ju jeho oči, už ich kdesi videla, vlastne len jedno. Malo sýty zelený odtieň, vídavala ho vo svojich snoch dosť často, oko vraha. Hľadelo na ňu roky, vždy sa pred ním cítila bezbranná, ale aj tá najhoršia nočná mora, bola nič v porovnaní s ním. Nemohla sa zobudiť, stál priamo pred ňou a jeho oči boli ešte strašnejšie. Nejavili žiadne emócie, vyžarovala z nich jediná vec, ich smrť. Musím sa sústrediť, nemôžem to vzdať, tento krát vyhrajem. Zaujme bojový postoj. Nie som sama, skončí to dobre. Striebrovlasý muž k nej pristúpi. „Budeš ma kryť zozadu, ja s ním budem bojovať priamo.“ Kensei si ich prezerá. Vyrazí pomalým tempom k okraju útesu. Chce nás zhodiť? On tým riskuje tiež, verí si až tak? No dobre. Muž vyrazí proti nemu, strieborné vlasy vlajú za ním. Nemý sudca stojí na mieste a čaká. Dobehne k nemu a zaútočí, vyhýba sa úderom, stále však ostáva pri hrane útesu. Sekne mečom, striebrovlasý muž úder vykryje. Vzduchom začnú svišťať hviezdice, Kensei skočí dozadu. Sú od seba vzdialení asi meter. Odhadujú jeden druhého. Ticho pretne zaškriekanie čajky, nevenujú tomu pozornosť. Polovica slnka už zapadla nebo je rúžové, všetci čakajú. Priestranstvom sa rozľahne výbuch.
vzdialenosť, chvíľu sa nič nedialo. Ona ostala v strehu, keď zaznel zvuk výbuchu neotočila sa. Bol to dômyselný trik, pred útokom za sebou nechal výbušný kunai s časovou spúšťou. Protivník o tom nevedel, keď kunai explodoval súper na chvíľu ustrnul v prekvapení, to využil a soka rýchlo usmrtil. Už to raz v živote zažila, člen jej skupiny bojoval s nepriateľom, keď ďalší člen ich jednotky zreval od bolesti. On sa otočil a nepriateľ ho zabil. Bola to jej najhoršia spomienka, dnes však zachránila striebro vlasému mužovi život. Zareagoval presne tak ako Kensei čakal, v tu chvíľu zaútočil, bol by ho zabil, ale zasiahla ona. Vrhla kunaie a bežala k nim. Rýchlo so sebou trhol, meč mu zasvišťal pri tvári. Nechýbalo veľa. Prudko zaútočí, zadrží mu ruku. Pretláčajú sa na konci útesu. Dievča zrýchli. Máme ho, skončil! Prehne sa dozadu a vrhne vpred, čelom mu rozbije nos. Vyrazí proti nej. Držiac sa za nos, ho skúša dobehnúť. Zhrozene pozerá ako jej beží oproti. Nesmiem ustúpiť. Nemý sudca padá tvárou na zem, dievča nestihne zabrzdiť a potkne sa. Nastaví jej zdola čepeľ v očakávaní, že sa napichne. Pri páde ju zachytí, nohou pritlačí Kenseia k zemi, ten sa pomocou dlaní odrazí od zeme, striebrovlasý muž odstrčí dievča a stráca rovnováhu. Modrovláska ostane stáť a vrhá sa na súpera, chce uhnúť, nepodarí sa mu to. Dievča ho zdrapí za šatku a potiahne.
tichosti dopadne na kamenistú zem. Pri pohľade na jeho odhalenú tvár zvýskne. Vníma to len nejasne, to čo cíti on je čistá hrôza. Napadá ho jediná myšlienka. Ja, mal som skončiť ako on. Všetko, čo sa mi stalo, to nebola náhoda. Kenseiova tvár je zjazvená. Jazvy sú na rovnakých miestach ako tie jeho, rovnako dlhé, majú ten istý tvar, takmer identické. Pred ním stojí človek, ktorý mu je viac ako brat, prežil to isté utrpenie, možno aj väčšie. Rozumel mu, úplne ho chápal, nenávisť voči nemu vyprchala. On moje jazvy videl, nechápe čo to znamená? Je schopný vôbec niečo chápať? Nechcem ho zabiť, ale asi je to najlepšie riešenie, nezaslúži si taký život. „Ukončíme to rýchlo. Ty,“ ukáže na dievča, „Pôvodný plán, kry ma zozadu.“ Teraz je to on kto kráča k hrane útesu. „No poď, neboj sa.“ Ponúka ho k tomu. Kensei ho nasleduje, priblíži sa k nemu na dosah. Stoja proti sebe, ich tiene sa prepletajú, slnko takmer zapadlo, nebo nadobudlo tmavofialovú farbu. Jemný vánok im čechrí vlasy. Strieborný medailónik odráža lúče zapadajúceho slnka a hojdá sa na krku striebrovlasého muža. Teraz to skončí. Nemý sudca pozrie doľava, chtiac- nechtiac to urobí aj on. Kenseiova noha sa vrhne vpred ako piest a skopne ho na zem. Dievča vymrští kunaie, on ich bez problémov odrazí. Stojí nad ním, jeho zorničky zaberú celé oči. Ona kričí a beží mu na pomoc. Ona, tiež nerozumie, práve je koniec. Švihne mečom, chce ho prebodnúť. Zovrie čepeľ medzi dlaňami. „Ver mi, takto to bude lepšie,“ hovorí to pokojným hlasom. Zaborí mu nohy do brucha, potiahne ich vzad a súčasne trhne rukami vpred. Kensei púšťa meč a padá z útesu.
po strieborných vlasoch a sadne si vedľa neho.
„Si v poriadku? Asi nie, viem hlúpa otázka.“ Ani nedvihne hlavu, počuje ako trhane dýcha.
„Nebudem sa ťa pýtať kto to bol, ak budeš chcieť povieš mi to.“
„Stratený rovnako ako ja, akurát ja som mal väčšie šťastie, on bol úplne sám, využili ho. Chcem ti poďakovať, zato, že si so mnou, zato, že si mi zachránila život. Po tom všetkom, čo som urobil, nedokážem to opísať. Ďakujem.“ Nadvihne hlavu, má začervenané oči. Plakal? Dotkne sa jednej z jeho jaziev a hľadí mu do očí.
„Odpustila som ti už dávno. Všetko, mi hovorilo, aby som to nerobila, bolo by to normálne, ale nie správne! Nechápem prečo, no mám dojem, tak to je to správne.“
„Prečo? Po tom všetkom.“
„Dávno, jeden človek urazil svoju rodinu. Tá s ním prerušila všetky styky, snažil sa získať ich odpustenie. Odprosoval ich, neodpustili mu. Vzdal to. Raz daná rodina prechádzala lesom, pôda sa pod nimi preborila, dopadli do starej banskej šachty, bolo obdobie záplav, hnala sa k nim podzemná rieka, ak by ich dostihla, znamenalo by to pre nich smrť. On tam bol, videl to, bežal im na pomoc. Podával im ruku, volal na nich, rieka už bola blízko. Ani naňho nepozreli, hovoril im, že to nie je o odpustení, nech sa len zachránia a všetko pôjde po starom. Tesne pred tým ako ich pohltila voda pochopil. Neprijali jeho pomoc, radšej umreli. Ty si ten človek. Ublížil si mi, no teraz mi ponúkaš záchranu, aby som mohla uchopiť tvoju ruku musím ti odpustiť. Ak to neurobím tak umriem. Keď som ten príbeh počula prvýkrát, rozprával ho otec. Hovorila som si, že je to hlúposť, až pokiaľ sa to nestalo mne.“ Mlčí, ona mu podáva ruku, zovrie ju. Na nebi svitnú prvé hviezdy, sledujú ich, počúvajú pri tom šum mora. Druhou rukou chytí medailónik, je šťastný.
skalný výčnelok. Na výčnelku leží bezvládne telo. Hviezdy svietia na vodnej hladine, obloha je už úplne tmavá. Cíti ako naňho dopadajú kvapky, nie je schopný pohybu. Akoby z diaľky k nemu hovoria hlasy. Vždy splnil rozkaz. Nikdy nezlyhal. Dokonalosť, je tak jedinečný, uspeje všade. Odmietam prehrať! Kensei do tmy otvorí oči.
ja sám som bol zachránený.“ Vysloví to do noci.
„Kto ťa vyviedol z tmy?“
„Nepoznám jeho meno. Ten príbeh, čo si mi rozprávala, ja som na tom bol horšie. Stál som v jame, valila sa ku mne rieka. Podal mi ruku a odpustil mi. On mne! Ja blázon som to celé roky odmietal, umrel by som, on sa nevzdal. Do poslednej chvíle stál so mnou, nakoniec som odpustenie prijal a chytil ho za ruku. Pri našom poslednom stretnutí mi dal toto.“ Prstom cvrkne do medailónika, ktorý vydá kovový zvuk a rozkolíše sa.
Začne šplhať hore. Rukou mu prejde veľká bolesť, no neprekáža mu to, ignorovať fyzické utrpenie, to bola jedna z prvých vecí ktoré sa naučil. V očiach má šialený svit. Bez ohľadu na bolesť, lezie ďalej.
„Je krásny.“ Myslí to vážne. Vetrík sa im hrá s vlasmi. Tma je tak hustá, že pomaly nevidia jeden druhého. Dá jej okolo ramien ruku. „Vieš, ten človek bol rovnaký ako ja, ibaže jemu ruku nikto nepodal.“
„Netráp sa tým.“
Počuje ich rozhovor. Dobre to načasovať. Začnú nový rozhovor. Toto je moja chvíľa, vymrští sa vpred.
z hrany späť na plošinu, v ruke sa mu blysne kunai, zaútočí. Dievčina spraví kotrmelec vpred a dostáva sa mimo jeho dosah. On vyskočí a chce ho opäť zraziť dolu. Zápasia, nemý sudca ho odhodí, on v páde vykopne, trafí mu koleno. Podlomí sa mu noha, snaží sa ju spevniť rukami. Modrovláska vyrazí naňho, v rukách drží jeho meč. Striebrovlasý muž dopadne a aj v tme je schopný rozlíšiť, čo sa deje. Tomuto neuhne, možno tento zásah nebude smrteľný, no ďalší určite. A vtedy pochopí. Uvidí súvislosti, ktoré mu boli skryté, celý jeho život sa teraz javí v novom svetle. Všetko, úplne všetko smerovalo k tomuto okamihu, zmyslom jeho života bolo dostať sa do tohto bodu. Tak, takto to malo byť. Teraz keď sem dospel, rozlieva sa v ňom radosť, vie čo má robiť.
čo by len dal zato, aby sa mohol otočiť a pripnúť mu ho na krk, vie, že to už nestihne, no aj tak by to rád urobil. Medailónik mu vypadáva z ochabnutých prstov. Hľadí na scénu pred sebou, nechápe, snaží sa odosobniť tak ho stvorili, nedokáže to. Zasiahlo ho to viac, ako čokoľvek pred tým. Tak po premnohých rokoch sa stalo niečo jedinečné, Kensei prvýkrát zaváhal.