Narutova sestra 62 - Vystrašený Kisame a problém

„Nemáš obavy?“ opýtal sa zadýchane Kisame.
„Z čoho?“
„No vieš, otcovstvo je vraj veľmi ťažké.“
Kisame o hovoril tak, akoby si to otcovstvo fakt prežil.
Itachi sa usmial. „Na toho drobca sa hrozne teším.“
„Ale je to ťažké.“ zopakoval.
„Kisame, ty máš nejako veľa skúseností.“ podpichol ho.
„Netrep. Radšej pridajme do kroku.“
„Ideme dosť rýchlo, Kisame. Si zadýchaný a červený ako paprika.“ zasmial sa znova.
Kisame zastavil a chytil sa za kolená. Vyzeral unavene. Vlastne bol unavený.
„Oddýchnime si.“ navrhol Itachi, lebo vedel, že ho už ďalej nedostane.
Ani on nebol na baterky, bol tiež unavený. Sadol si vedľa neho na konár stromu.
„Je mi horúco.“
„Ako môže byť rybe horúco?“
„Nie som ryba, Itachi.“
„Ja viem, ale rád ťa tak prezývam.“
„Uchiha,“ ukázal výstražný ukazovák.
„Ticho!“ spozornel. „Počul si to?“
„Itachi, ak je to znova tvoj pokus o vystrašenie ma, tak to vážne nie je vtipné!“
„Nežartujem, vážne som niečo počul.“
„Ja nie.“ odsekol. „Si prepracovaný, Itachi. Tebe sa sníva.“
Chvíľu bolo ticho, ktoré však po istej dobe prerušil akýsi pukot a šuchot.
„Čo to bolo?“
„A ty si mi neveril!“
„Naozaj, čo to bolo?“
„Kisame, ty sa bojíš?“
Očervenel. Nie od hanby, ale od zlosti.
„Itachi,“ ukázal znova svoj výstražný ukazovák. „Už som to povedal snáď tisíc krát, ale poviem ti to znova – ja sa nebojím! A hovorím ti-“
Prerušil svoj monológ a začal sa obzerať. Bol nepokojný. Itachi si to všimol už dávno, no teraz sa mu to iba potvrdilo. Ale ani on nebol najpokojnejší.
„Mám tušáka, že sa niečo stane.“ prehovoril Kisame.
„Čo si veštica?“ začal sa smiať.
„Itachi,“ povedal už asi piaty krát.
Itachi sa smial.
„Itachi!“ začul za sebou.
Otočil sa a uvidel na smrť unavenú Nanu. Okamžite bol na nohách.
„Nana!“ skríkol rozpačito, pretože vôbec netušil, ako sa tu vzala. „Sadni si.“ povedal jej, lebo by mi asi skolabovala v náručí.
Nesadla si však.
„Itachi,“ začala plakať.
„Čo – čo sa deje?“
Aj Kisame v tom mal chaos.
„Ako si sa tu vzala? Prečo? Čo sa stalo?“
„Pein ... on vás oklamal.“
Slzy sa jej valili z očí ako vodopády.
„Upokoj sa najprv.“
„Ten dom ... Pein ... povedal, že tam ... vy dvaja...“ hovorila popri plači.
Nič nechápali.
„Počkaj, povedz nám všetko po poriadku.“
Nana vyzerala, akoby išla zomrieť. Mlela z posledného.
„Pein vás poslal zmapovať nejaký terén, však?“
„Áno.“
„Ale oklamal vás. Ten dom, v ktorom sme boli z Hiro ... je znova ... znova je tam na tom istom mieste. Neviem, ako sa to stalo. A vy dvaja máte naňho naraziť.“ roztriasla sa.
„Itachi, vráťme sa.“ navrhol Kisame.
„Odkiaľ to vieš?“
„Od Peina.“ povedala Hiro, ktorá ich dobehla.
„On jej to povedal?“
„No, vlastne na to prišla sama.“
„Čo o tom vieš?“ vyzvedal Itachi, lebo vedel, že potrebuje viac informácií.
„Nemôžem vám povedať nič.“
Itachi sa zamračil. „Čo ti Pein povedal?“
Mlčala.
Rozbehol sa ku nej, schytil ju za krk a pritlačil o strom. „Ty k****, povedz, čo o tom vieš!“ zreval.
Prestala dýchať. Oboma rukami schytila jeho ruku, no nevedela sa oslobodiť, aj keď ju držal iba jednou rukou.
„Hovor!“ zhúkol.
„Itachi, pusť ju, veď ju zabiješ!“ zakričal Kisame.
Pustil ju. „Si nemožná.“
Nanu nejako začalo bolieť brucho. Položila si naň ruku a zastonala.
„Čo sa deje, Nana?“ vystrašil sa Kisame. „Bolí ťa niečo?“
Len čo to počul Itachi, ihneď bol tam.
„Čo ti je?“
Všimol si, že sa drží za brucho. Začala omdlievať a zamotala sa jej hlava. Posadil ju a oprel ju o seba.
„Láska moja,“
Ukrutne sa o ňu bál. Aj o to bábo.
Hiro vedela, čo má robiť. Nie od Peina, ale od Orochimara. Veľmi dobre vedela, kde sa dom nachádza a čo pre nich jej pán prichystal. Mala ich tam zaviesť.
„Poďme, vrátime sa.“ povedal Itachi a chcel vziať Nanu na svoj chrbát, že ju ponesie.
Odmietla však, už jej bolo lepšie.
Vydali sa späť do sídla. Po pár kilometroch zastali.
„Itachi, zdá sa mi, že chodíme stále do kola.“ podozrieval okolnosti Kisame.
„Nechcel som to hovoriť, ale aj mne.“
Hiro vybrala kunai a zaryla do stromu. „Poďme. Keď chodíme do kruhu, uvidíme to na tom strome.“
Vrátili sa však tam, kde boli. Vážne chodili do kruhu.
„Z tohto nemám dobrý pocit.“
„Pokoj, Kisame.“
Nana stuhla.
„I-Itachi,“ ukázala pred seba.
V diaľke niečo bolo. Bol to dom.