Zvláštne dievča 1. diel

Moje meno je Asura Yuki Namikaze. Áno, čítate dobre, Namikaze. Som dcéra štvrtého Hokageho Minata Namikazeho. Mám 17 rokov, žijem v malom domčeku v Kohone. Sama. Sama ako vždy. Ľudia ma poznajú ako Dcéru Minata. Krstne meno nepotrebujú vedieť. Veď na čo. Som len decko slávneho a úžasného človeka.

Matku som nikdy nepoznala. Nevedela som, kto to je, a ani ako sa volá. Časom som sa dozvedela, že zomrela pri útoku Kyuubim, ktorý sa dostal do Konohy. Otec ho zapečatil potom do nejakého chlapca menom Naruto. Neviem prečo, neviem dôvod. Keď som bola malá, ujal si ma starší párik, ktorý sa o mňa staral do mojich šiestich rokov. Potom ich proste premohla staroba, a zomreli...
Nakoniec som sa starala sama o seba. Peniaze bolo ťažké zohnať, ale privyrobila som si ich s prácou, ktorú mi dávali ľudia a obchodníci. Platili mi málo, ale stačilo mi to na jedlo a všetko to ostatné okolo hygieny, oblečenia, lacného nábytku, ktorý som často nakupovala na trhoch.. Ako malé dieťa som chcela ísť na Akadémiu. Vyplnila som si svoj sen, našetrila si peniaze, na všetko okolo tých vecí týkajúcich sa papierov a pomôcok. Nakoniec som si musela priplatiť na zbrane, ktoré som si sama zháňala. Pomoc od ostatných som prijímala, videla som na nich, že sa mi snažia pomôcť.
Aj napriek tomu, že som bola vždy malý, blonďavý tieň, mala som kamarátov. Teda, ak rátam dve kamarátky.
Hinata Hyuuga a Sakura Haruno boli ako moje sestry. Ich rodičia neboli radi, že sa s nim rozprávam.
"Nebev sa s ňou! Inak budeš mať domáce vezenie!" alebo niečo takéhoto typu som od Hinaty a Sakury počúvala, keď vraveli čo im rodičia prikazovali. Bola som za to smutná. Veľmi.
Aj napriek tomu všetkému som z Akadémie vyšla v desiatich. Pomerne skoro. Ako sa medzi dospelými vravievalo, predsa len som niečo zdedila po otcovi. Očakávali niečo podobné odo mňa.
Ako mladý gennin som plnila misie so svojím tímom. Tých dvoch som poriadne ani nepoznala. Nie ako priateľov. Brala som ich ako niekoho, s kým musím spolupracovať. Oni ma zase brali ako príliš malú. Vraj som bola najslabšia z celého tímu. Sensei bol zaslepený tými dvoma chlapcami a mne sa venoval najmenej. Čiže som sa spolahla na samostatný tréning.
Učiteľ Iruka ma nechal prejsť len vďaka mojim schopnostiam, vždy sa rýchlo naučiť Tú a Tú vec, kvôli mojej rýchlosti, obratnosti, presnosti zasiahnúť stred cieľa, naučiť sa záklané techniky za neuveriteľne krátky čas.
Keď nám ukazoval Iruka Henge no Jutsu prvý krát, prihlásila som sa.
"Chceš niečo povedať, Asura?" spýtal sa.
"Pane, mohla by som vyskúšať predviesť toto Jutsu? M-myslím, že by som ho dokázala zvládnuť už aj teraz." povedala som ticho zo zadnej lavice. Bolo prekvapivé že ma počul až dopredu.
On sa len dusene zasmial, a prikývol že mám ísť dopredu. Čakal že sa strápnim pred celou triedou...
Keď som išla dopredu, spolužiaci sa na mňa pozreli so smiechom.
"No, keď myslíš že to zvládneš už teraz.. Chcel by som vidieť tvoj klon, Asura. No, skús to." vyzval ma Iruka a oprel sa o svoj stôl.
Urobila som správne pečate, sústredila sa a...
Vedľa mňa sa objavil môj vlastný klon.
Všetci v miestnosti sa na mňa pozerali s úžasom v očiach. V miestnosti zostalo hrobové ticho.
"A-ako si to..." nechápal učiteľ.
"Pane, počúvala som vás pri vašom vysvetlovaní tohto jutsu. Je celkom jednoduché." pokrčila som ramenami. Môj klon nakoniec po pár minútach zmizol.
V ten deň si o mne začali všetci šepkať a ohovárať za chrbtom.
Bol to deň, kedy som sa začala pred všetkými tými očami zjavovať ako "zázračné dieťa" alebo "pravý potomok Namikazeho".
Bolo od nich síce pekné, že ma obdivovali, ale mne to proste... vadilo.
Keď som išla ako malé dievča cez ulicu, ľudia sa na mňa otáčali. Mali pri tom takú divnú tvár...
Ale vďaka môjmu talentu si ma začali všetci vážiť, a naraz mi začali aj pomáhať. Predsa len mi pomohli. Aj keď mne to nebolo príjemné.
Ale len vďaka nim som mohla nejako vyžiť. Ľudia mi dávali peniaze, že mi prajú všetko najlepšie do života. Bola som im za to vážne vďačná. Nakoniec som mala aj dosť peňazí na nové oblečenie.

Ako 12 ročná som zložila chuuninské skúšky. Sensei nás tam prihlásil až dva roky po tom, čo sme boli spolu v tíme. Vedela som, že to nemyslí zle. Aj ja som mala z toho ešte strach.
V prvom kole som uspela s jedným strateným bodom z testov. Druhá skúška už bola náročnejšia. Tých dvoch ťuťkov som si musela strážiť, inak by sme boli diskvalifikovaný za porušenie pravidiel.
Prípravné kolo na tretiu skúšku bolo dosť drastické. Keďže nás veľa zostalo z druhej skúšky, museli sme bojovať ešte pred tretím kolom. Ten kto vyhral, išiel pochopiteľne do tretieho kola.
Ja som bojovala s Hinatou. Nakoniec som sa neovládla a omráčila som ju. Skončila ranená na stehne mojím kunaiom. Aj keď to bol dosť náročný boj. A ešte keď to bola moja kamarátka. Sestra...
V treťom kole som mala za protivníka Kankurou.a z Púštnej skrytej. Predsa len sa mi ho podarilo poraziť. Mala som dobré taijutsu a aj ninjutsu.
Asi to zabralo na porotcov.
Ešte väčšia sranda bola v tom, že tie ninjutsu techniky som sa naučila pozorovaním. Nikomu som o tom nepovedala. Všetci si mysleli, že ma to naučil Sensei.
Tieto techniky som sa naučila len tým, že som pozorovala ľudí, ktorí to jutsu práve predvádzali.

Po skúškach som narazila na slávneho sannina, ktorého som si všimla v kúpeľoch ako pozoruje ženy ako sa kúpu. Najskôr som si myslela, že je to nejaký úchylný dedo. No, nakoniec ním aj bol.
Potom som ho stretla, na ulici, ako sa háda s tým Narutom z mojej bývalej triedy. Otravný, na mňa moc hyperaktívny, vždy mu všetko pomaly dochádza a nič nevie, iba hrať ľuďom na nervy. Aj mne lezie na nervy.
Vtedy som sa išla naobedovať do Ichiraku Ramen. Stretla som tam aj Naruta s tým dedom.
"Čau Asura, ako žiješ?" prehovoril na mňa ten oný, hyperaktívny s plnou pusou slížou.
"Dobre. A čo ty, Naruto?" snažila som sa naňho usmiať, ale vzniklo z toho iba nejaký nepodarený úškľabok.
"Úžasne. Uh, Asura, toto je Jiraiya," naklonil sa bližšie ku mne, aby ho nemohol Jiraiya počuť, "tiež je to pekný úchyl, dávaj naňho pozor."
Ja som len prikývla a začala jesť svoj ramen.
"Hej, Jiraiya, mám na vás otázku," pozrela som sa na neho.
"Spusti," vyzval ma.
"Môžete ma začať trénovať?"
Jiraiyvi pravdepodobne zabehlo, lebo hneď zčervenal, rozkašlal sa (Naruto ho musel niekoľko krát udreť po chrbte), ale potom sa ukľudnil, a pozrel sa na mňa.
"Akože sa to voláš?" spýtal sa.
"Asura Yuki Namikaze."
Úchyl ihneď zbledol a vyvalil na mňa oči.
"Povedala si Namikaze?" spýtal sa znovu.
"Mám vám to ešte raz povedať?" pretočila som očami.
"Počul som dobre. Len tomu nemôžem uveriť..." chytil sa za hlavu a pozrel sa s duchaplným pohľadom pred seba.
"Príliš veľa informácií..." vydal zo seba.
"Veď som vám povedala len meno," neveriacky som sa na neho pozrela.
"No to áno. A, hmm, či ťa budem trénovať... No, najprv mi musíš ukázať čo vieš. A ako protivník ti bude Naruto." povedal s úsmevom.
"Čože?!" vybafol Naruto, ktorý teraz dojedal svoju štvrtú misku rámenu.
"Prečo nie? Mohlo by to byť zaujímavé." úchylne sa na nás usmial. Ja som sa zamračila a radšej dojedala svoju porciu.

O pár mesiacov, s Jiraiyom a s Narutom som opustila Konohu na štyri roky. Cestovali sme, a pri tom nás učil veľa vecí, za ktoré som bola rada, že nás naučil.
Naruto si obľúbil Rasengan, ja zase Privolávacie jutsu. Aj keď to bola žaba.. No, nič nenarobím. (žaby sa mi hnusili, ale musela som byť ticho, inak by sa na mňa Jiraiya s Narutom pekne nas**li.)
Keď sme sa učili ten Rasengan a Privolávacie jutsu, ja s Narutom sme sa pekne zapotili. On sa rýchlejšie naučil Rasengan, zatiaľ čo ja som hneď pri prvom vyvolávaní privolala Gamakichiho, zatiaľ čo on len malú žubrienku. Vtedy som ho poriadne naštvala, a rozhodol sa so mnou nerozprávať týždeň. Mne to len prospievalo, mohla som v kľude trénovať.
Jiraiya väčinu času chodieval do mesta, zatiaľ čo my sme boli pár kilometrov odtadiaľ.
Asi po dvoch mesiacoch som dokázala vytvoriť normálny rasengan. Naruto ho už veľmi dobre vedel, takže som proti nemu nemala šancu v tomto. Nevadí.
Obaja sme boli veľmi súťaživí, tvrdohlaví. Ale ja namiesto od neho som neni až taká tupá..

Po štyroch rokoch sme došli do Listovej ako 17 roční. Prišli sme na to, že obaja máme v ten istý deň narodeniny. Bolo to divné, ale brala som to ako náhodu.
Keď sme prišli, dozvedeli sme sa že zomrel Tretí. Bolo mi ho strašne ľúto. Bol jeden z tých, ktorý mi pomáhal pri tréningoch. Býval na mňa vždy milý.
Na jeho miesto vstúpila Tsunade, jedna z legendárnych Sanninov, študentka Tretieho.
Tú tetu som nejako nepoznala, ale keď ju Naruto uvidel, oslovil ju ako "Babka Tsunade".
To mala až toľko rokov? Nevyzerala že by mala mať okolo 50 rokov..

Tak, to by bolo asi na úvod všetko.