Zvláštne dievča 2. diel

Ráno ma prebudil buchot na dverách. Zamrmlala som niečo v tom zmysle, "že nemusíš tak trieskať, ja počujem".. Ale ako naschvál, tá osoba začala búchať ešte viac ako bolo treba. To som už naštvaná ako Fúria vyskočila z postele, a so sloním dupotom sa vybrala otvoriť.
"Čo chceš?!" vyjakla som na tú osobu.
"Pre boha, kľud veď," odvetila šokovane Sakura.
"Uh, prepáč, ale prosím ťa, netrieskaj toľko na tie dvere..." povedala som, keď som ju pustila dovnútra.
"Hej, Asura, mám jednu otázku..." začala Sakura.
"Akú?" zdvihla som obočie
"Teda, chcela som ťa o niečo požiadať..." skopila oči na svoje nohy.
"O čo ide?" dala som ruky vbok a zamračila sa na ňu.
"Viem, že to asi už nemá zmysel, ale tak.. či by si nešla so mnou.. na tajnú misiu," vykoktala zo seba.
"Si sa zbláznila?!" vyvalila som na ňu neveriacky oči.
"A.. na akú?" spýtala som sa podráždene.
"Z tajného zdroja som sa dozvedela, že nejaký členovia z Akatsuki sú teraz niekde v Ohňovej zemi. A záver už asi vieš aj sama," povedala.
"Sakura, vieš že je to nebezpečné. Poprvé, nevieme presne, kde sú. Mohlo by nám to dlho trvať. Po druhé, nevieme, kto to presne je. Po tretie, bola by to samovražda!" vyjakla som na ňu.
"Čiže, zabudni. A opováž sa tam ísť!" ukázala som na ňu prstom.
"... Dobre. Prepáč. Ale, vieš aká by to bola šanca?" snažila sa ma presviedčať.
"Nie, Sakura..." povedala som už kľudnejšie.
"Dobre teda... A, keď som už tu, nepôjdeš si so mnou zatrénovať?" usmiala sa na mňa nesmelo.
"Ak si si nevšimla, som ešte v pyžame, a nemyslím, že mi bude krátko trvať dokým skolím túto hrivu čo mám na hlave," ukázala som prstom na svoje vlasy, ktoré stáli kde sa im len chcelo. Hneď som zabudla na to, čo mi pred chvíľkou povedala.
"Ja ťa počkám," snažila sa ma presviedčať Sakura.
"Veď dobre, počkaj si, ale čakaj že si počkáš takých tých, 20-30 minút," uškrnula som sa na ňu.
"Nevadí," mávla nad tým Sakura rukou.

Odbehla som od nej, a vydala sa do spálne pre veci. Keď som sa obliekla, mala som na sebe krátke tmavé šortky so širokým opaskom, na ktorom som mala pripevnené malé tašky na zbrane. Mala som sieťkované silonky, čierne 'štucne' a čierne topánky, ktoré som mala už pomaly 6 rokov (je prekvapivé, že ešte sú mi stále dobré, a vyzerajú ešte ako-tak normálne). Mala som čierne tielko, ktoré mi siahalo nad pupkom, a pod ním som mala zase sieťkované tričko s krátkymi rukávmi (proste milujem sieťkované veci!).
V kúpeľni som si rozčesala husté blonďavé vlasy, v ktorých som mala tmavé pramene, a dala si ich do dvoch copov. Ofina mi vždy zakrývala moje čierne pravé oko, zaťiaľ čo to druhé, modré mi vykukovalo von.

"No, môžeme ísť." vošla som do kuchyne, kde som našla Sakuru ako mi vyžiera moje obľúbené keksy.
"Áááá, Sakura, ja ťa asi zabijééém!!!!!!" hystericky som na ňu skočila, a začala ju 'akože' škrtiť.
Sakura sa začala smiať, ale v tom jej zabehol kúsok MOJICH čokoládových keksov, a začala sa drhnúť.
"To máš za tú krádež a zobudenie!" ukázala som na ňu prstom s prižmúrenými očami.
***

So Sakurou sme si vybrali miesto na trénovanie neďaleko Konohy. Bola to menšia lúka, na ktorej som ešte za mlada dosť často trénovala.
"Tak, aký typ bojovania?" spýtala som sa jej, zatiaľ čo som sa išla postaviť oproti nej.
"Taijutsu." usmiala sa na mňa. Vedela som že je v tom dobrá, keďže ju trénovala Tsunade. Sakura je aj vynikajci medik. Niečo ma aj z toho učila, ale nie je to moja partia.
"S potešením." zasmiala som sa a hneď aj sa vrhla na ňu.
Najskôr som sa pokúšala na ňu útočiť kopancami, ale tým sa Sakura ľahko uhýbala. Použila som aj teda údery s päsťami, s ktorými mala už menší problém. Vedela som, že keby ma zasiahla, neskončila som dobre, tak som sa jej snažila čo najviac uhýbať.
Podarilo sa mi ju zasiahnúť do brucha, Sakura sa ohla, tak som jej vrazila kolenom do hlavy. Rýchlo som ju obehla, vytiahla svoj kunai zatiaľ čo sa Sakura vyrovnávala a rýchlo jej ho priložila ku krku.
"Šach mat," povedala som.
Hneď na to sa Sakura predo mnou zmenila na veľkú vetvu.
"Tá sv*ňa..." vydýchla som, a hneď nato som sa musela začať uhýbať kunaiom, ktoré začali na mňa letieť zo všetkých strán. Poľahky som sa im vyhla.
"Vylez!" zakričala som.
Hneď na to sa na mňa začala rútiť Sakura po ľavej strane.
Využila som svoju rýchlosť, a zmizla som jej z dohľadu. To ju jasne zmiatlo, doskočila na zem a začala sa obzerať okolo seba.
"Tu som." a hneď na to som ju udrela do spánku. Sakura padala na zem v bezvedomí, ale ja som ju rýchlo chytila.
Neudrela som ju moc silno, mala by sa zobudiť do hodiny. Oprela som ju o najbližší strom, a vyhliadla si ďalší jeden, z ktorého by som si vybrala ako terč na hádzanie kunaiov a shurikenov
Všimla som si padajúci list, ktorý som hneď trafila svojím kunaiom a zapichol sa do kôry stromu. Pousmiala som sa a pokračovala ďalej v malom tréningu.
Nakoniec som sa rozhodla, že si pocvičím s rasenganom.
Asi o pol hodinu neskôr sa pár stromov zmenilo na nerozpoznanie. Boli z nich teraz len polámané kusy dreva.
Všimla som si Sakuru, že sa už prebudila.
"Už si hore?" podišla som k nej.
"Jasné že som..." chytila sa za hlavu a trochu sykla.
"To ty si ma omráčila?" spýtala sa ma so zamračeným pohľadom.
"Hej," prikývla som.
"Tak to ti ďakujem," pretočila očami. Ja som len pokrčila ramenami, a vydala sa smerom ku Konohe.
"Ideš aj ty, alebo tam budeš ešte dlho sedieť?" obrátila som sa na Sakuru, ktorá ešte stále sedela opretá o strom.
"Áno," prikývla a postavila sa. Otočila som sa teda a pokračovala v ceste domov.

*Zatiaľ v kancli Hokageho*

Tsunade mala teraz chvíľku čas, čo sa nestávala dosť často.
"Shizune! Dones mi prosím ťa saké, už mám po krk tých papierov, a som rada že už mám konečne na chvíľku čas.." prikázala jej, a Shizune hneď prikývla a odišla.
Tsunade sa otočila so stoličkou na výhľad do Konohy. Vzdychla si, a pozrela sa na domy a ulice.
"Vylez, Jiraiya..." ani nemihla okom, a upozornila postavu, ktorá stála na streche pri oknách Hokageho kancelárie.
"Rád ťa vidím," povedal, keď sa dostal do miestnosti. Tsunade len zamumlala niečo v tom zmysle, že aj ona je rada.
"Niečo ma napadlo, Jiraiya. A keď si tu, môžem sa s tým s tebou podeliť," otočila sa na neho.
"O čo ide?" spýtal sa znudene.
"Mali by už o sebe vedieť, nie? Teda, že sú súrodenci. A o moci Kyuubiho. Poznajú sa už od detstva, a aj tak netušia, že sú rodina. Všetci pred nimi taja pravdu. Teda, staršia generácia určite, neviem čo tí mladší. Pochybujem, že o tom niečo vedia," dopovedala, a pozrela sa na Jiraiyu s otázkou v očiach. Ten sa oprel o stenu, a zahľadel sa pred seba.
"A ako im to chceš povedať? Naruto, a aj Asura budú určite na nás naštvaný..." snažil sa to zahľadiť.
"To ich chceš nechať koľko v nevedomosti? Musia sa to dozvedieť!" zamračila sa na neho Tsunade.
Jiraiya len pokrčil ramenami.
"Rob s tým niečo!" zavrčala na neho zlostne.
"Dobre. Ale ty budeš brať následky toho, že ma budú chcieť prinajmenšom obaja zabiť. A Asura ešte keď zistí hento..." zamračil sa na ňu.
"Mala by vedieť o svojej sile. Je zázrak, že ešte na to neprišla. Predsa len je v nej polovica sily Kyuubiho," zasyčala naňho.
"Povedz im to dnes. Pozvy ich na tréning, alebo na rámen, to je jedno. Dnes Jiraiya!" rozhodne povedala Tsunade.
"Dobre," rozhodne povedal.
"Ďakujem." Otočila sa s tým slovom naspäť k výhľadu na mesto.
"Potom prídi, a povedz ako to dopadlo. Ale, Jiraiya, Asure ešte nehovor o Kyuubim. To jej ja neskôr poviem." dodala, keď už vyliezal naspäť na strechu.
"Neboj sa," otočil sa na ňu a usmial sa. Potom zmizol.
Išiel hľadať tých dvoch.