Forever or never 30: Normálne je byť odlišný...

„Tak a teraz sa uvidí, akí ste silní,“ začal sa im posmievať Kabuto, „Či vôbec za niečo stojíte...“
Nedopovedal zvyšok vety, lebo Sora mu jednu vrazila až preletel niekoľko metrov. No, keď chce bojovať, tak nech okolo toho nerozpráva rozprávky.
„Tak bojuj!“ skríkla naňho.
Pozviechal sa zo zeme a utrel si pramienok krvi, ktorý mu vytekal z úst.
„Si nepoučiteľná,“ povedal a už stál rovno, „Prečo si myslíš, že práve dnes sa ti podarí zabiť ma?“
„Pretože dnes nebude sama,“ povedala Riko a postavila sa na Sorinu pravú stranu. Vedľa nej sa postavili dvojčatá.
„Presne tak,“ na Sorinu ľavú stranu sa postavili Keita, Daisuke a Šunka. V tomto poradí.
„A vy si myslíte, že ja budem bojovať sám?“ zdvihol ruky, aby mohol robiť pečate.
No zo zeme sa zdvihli dve žiarivo zelené nite a zviazali mu ruky dostatočne od seba, a tak mu zabránili urobiť pečať. Vyzeral akoby mal rozpažené ruky a modlil sa.
„Áno, myslíme,“ potvrdil mu to Keita a uškrnul sa.
„Tak sa zdá, že Edo Tensei ti neprinesie pomocníkov,“ povedala Sora, ktorá bola so svojou prácou nadmieru spokojná. Pravú ruku mala predpaženú.
Kabuto zúril, „Ako ty môžeš vedieť o Edo Tensei?“ vyštekol na ňu.
„Nó. Povedzme, že som ukradla vaše plány, ako budete postupovať vo vojne,“ povedala úplne pokojne a usmievala sa, lebo Kabuto chytal hysák.
„Ako si to len mohla ukradnúť?!“ spýtal sa jej Kabuto, ktorý si myslel, že tie plány sú prísne strážené a rozčuľoval sa nad tým, že mu o ich zmiznutí nikto nepovedal. Sora to však pochopila ako výčitku.
„Cítim sa strašne,“ povedala sarkasticky.
„Sora...dávaj pozor,“ varovala ju potichu Riko.
„Na čo?“ spýtala sa Sora ledva pohybujúc perami Riko, aby bola konkrétnejšia.
„Hlavu.“
Sora sa uprene pozerala na jeho hlavu. Akosi čudne sa kývala. Akoby vo vetre alebo čo. Až sa zrazu jeho krk natiahol ako guma a veľkou rýchlosťou sa blížil k nim. Keby ju Riko nevarovala, všimla by si to neskoro. Teraz vytiahla kunai, že Kabutovi tú jeho slizkú hadiu hlavu odtne, no zastal pred ňou akoby narazil do skla.
Z už aj tak nerovného radu sa vysunul Shinichi a obe ruky mal pred sebou a tie smerovali na Kabutovu hlavu. Sora si nevšimla žiadne pečate, proste ich vystrel pred seba a Kabuto vyzeral akoby narazil na čelné sklo autobusu, lebo šofér prudko zabrzdil.
„Čo to?“ nechápala Sora. Žeby toto bola Shinichiho schopnosť?
„Vákuum,“ zašepkal Daisuke. Vákuum? Nechápala Sora. V ňom sa predsa zvuk nešíri. A Shinichi ovláda predsa zvuk. Alebo že by to nejako spolu súviselo? A vtedy to Sore doplo. Možno nebola génius, ale svoju logiku to malo. Shinichi proste odstránil zvuk v tom okamihu a v tom mieste. Nahradil to vákuom, ktoré by mu malo brániť používať svoju schopnosť, no on to využil vo svoj prospech. A potom to vákuum nejakým spôsobom utvrdil. Sora si bola istá, že to bude mať niečo spoločné s molekulami, ale o tomto uvažovať nechcela.
Kabutova hlava sa odlepila od vákua a vrátila sa na pôvodné miesto. Sora pokrútila prstami pravej ruky a Kabuto bol zviazaný úplne, i keď stále v tej čudnej polohe.
„Seiichi,“ oslovila ho Riko, „Vieš, čo máš robiť.“
Seiichi iba prikývol, ale Sora, Daisuke, Keita a Šunka nevedeli o čom to točí.
Shinichiho dvojča si len pomädlilo ruky a kráčalo ku Kabutovi. Sora sa kúsok posunula, aby videla čo sa bude diať.
Zastal štyri metre pred Kabutom. Spojil ruky tak, že sa mu zápästia dotýkali a dlane mierili od tela. A medzi rukami mal výboj. Iskru. Svetlo. Všetci okrem Riko a Shinichiho, ktorý sa spokojne uškŕňal, si mysleli, že to Seiichi doňho jednoducho odpáli. No on to len držal pred sebou a pomaly sa tie výboje a iskry začali pohybovať. Tak ako Sorine nite, keď chcela. A vytvorili dokonalú klietku z bleskov, z ktorej nemohol Kabuto uniknúť ani keby nebol zviazaný Sorinou schopnosťou. Sora nad tým žasla. Seiichi sklopil ruky. Zrejme ich nemusel mať predpažené, aby jeho technika fungovala, aby sa nezrušila. To jeho schopnosť robilo dokonalejšou. Sora a ostatní jej kolegovia to takto nemohli urobiť, lebo nevedeli. Sore sa to síce raz podarilo, keď sa chystala so Sasoriho vysať svoju životnú energiu.
Tak pomaly posunula svoju ruku o niečo nižšie. Chcela skúsiť či to zvládne aj teraz. No len čo posunula ruku nižšie, nite nebezpečne zablikali, a tak ju dala do pôvodnej polohy. Možno to vtedy fungovalo iba preto, lebo Sasori mal v sebe jej chakru. Inak si to nemohla vysvetliť.
„Zabijeme ho?“ spýtal sa Keita a uprene pozeral na Kabuta, akoby ho chcel upražiť pohľadom, „On by to na našom mieste urobil.“
„Keď ho zabijeme, tak nebude môcť vo vojne použiť Edo Tensei a tým získame výhodu,“ povedal Daisuke.
„To je pravda,“ pripustila Riko.
„Alebo ho môžeme nechať nažive a získať informácie,“ navrhol Seiichi, ktorý sa k nim otočil, ale stále bol blízko svojej klietky. Svetlo z iskrivej klietky sa mu pohrávalo s tieňmi na jeho tvári.
„To nebude potrebné,“ kývla rukou Sora, čím dala jasne najavo, že tento návrh ona zamieta.
„Jasné,“ uškrnul sa Shinichi, čo by mohla Sora považovať za pochvalu, ale keďže on sa uškŕňa tri štvrtinu doby, čo tu boli, tak si nebola tou pochvalou taká istá, „Tie informácie, ktoré si spomínala. Šikovné!“ ocenil ju. Takže sa s tým úškrnom nemýlila. Tiež sa uškrnula.
„Takže ho zabijeme?“ spýtal sa Šunka a popukal si hánky.
„Ja som stopercentne za!“ zdvihla ľavú ruku so zaťatou päsťou do vzduchu, keďže pravú nemohla, „Kto je tiež za?“ všetci zdvihli ruky a Kabuto začal byť nervózny.
„Nemôžete ma zabiť!“ skríkol.
Zarazili sa.
„Prečo?“ spýtal sa Seiichi, ktorý sa z nich spamätal ako prvý.
„Pretože viem kde je portál,“ úlisne sa usmial.
To ich zarazilo ešte viac. Čo majú robiť? Zabiť ho a dúfať, že blafuje? Nezabiť ho, nechať žiť a slepo mu veriť? Oba rozhodnutia by ich mohli stáť život. Ale čím dlhšie sa budú rozhodovať, tým viac budú nerozhodný.
„Aj my to vieme,“ povedala Riko a dala si pravú ruku v bok a kúsok zdvihla bradu čím mu chcela dokázať, že si má nájsť niečo lepšie.
Najprv boli všetci prekvapení nad tým, čo Riko povedala, no potom to pochopili. Až na nejakú tú výnimku.
„O čom to hovorí?“ spýtal sa Šunka? Všetkým sa urobila taká tá kvapka pri čele.
„Ja ho asi zabijem popolníkom!“ pleskla si ľavú ruku o čelo Sora.
„Šetri si popolník na Kabuta, Sora!“ nápadne na ňu žmurkol Shinichi a Keita sa naňho nápadne zamračil.
„Tak fajn. Keď už sme sa rozhodli, že ho zabijeme, tak to už urobme!“ Keita bol čoraz netrpezlivejší.
„Dobre, dobre...“ upokojovala ho Sora a vyberala si medzi rýchlou smrťou a dosť drastickým mučením. Vyhrala rýchla smrť, na čom mal podiel aj hlad, takže to nechcela zbytočne zdržovať. Vedela, že o pár rokov bude ľutovať, že to urobila tak rýchlo, ale hlad je hlad, „Urobíme to rýchlo,“ oznámila ostatným.
Ostatní odpovedali prikývnutím hlavy alebo „Súhlasím.“ „Fajn.“ Okey.“ „Len už to urobme!“
Urobila krok dopredu.
„To vám nedovolím!“ vykríkol Kabuto a jeho slizký jazyk sa ovinul okolo Sorinej predpaženej ruky. Vytvárala na nej tlak a tlačil jej ju dole. Sora sa bránila, ale tlak bol príliš silný. Ruka jej začala klesať. Seiichi sa pohol, aby jej pomohol, no Sora naňho skríkla.
„Zostaň kde si! Musíš udržať klietku, keď sa mu podarí vyslobodiť z mojich nití!“
Seiichi sa na nič nepýtal a iba prikývol a aby udržal klietku pohromade tak predpažil ruky.
„Sora! On sa chce uvoľniť, aby mohol použiť Edo tensei!“ kričala na ňu Riko a prišla jej na pomoc, „Potom ho neudrží ani tá klietka!“
Sore sa rozšírili zreničky, no nemohla si dovoliť stratiť nad sebou kontrolu a teraz už vôbec nie. Zvraštila obočie od sústredenia. Musela ich dostať z tejto situácie a zachovať si chladnú hlavu. Lenže toto nebola jej, ako sa hovorí, parketa. Ona vždy prvá vyletela. Nikdy neudržala svoje emócie na uzde. Hnev, zlosť, smútok, lásku...nič. A to ju robilo silnou. A preto, že bola z tých ľudí, ktorý najprv vystrelia a až potom sa pýtajú, kto bol vinný, je v tejto nezávidenia hodnej situácii.
„Sora, snaž a udržať ho, čo najdlhšie,“ hovoril jej niečí hlas. Daisuke. Sore spadol kameň zo srdca. On už určite niečo vymyslí. Pozrela sa do klietky a videla tam Kabuta s vyplazeným jazykom obmotaného v nitiach, ktoré slabli.
„Riko, čo má v pláne?“ spýtala sa jej Sora a spolu s Riko šklbali za Kabutov jazyk. Ostatní stáli okolo klietky a čakali. Čakali, kedy majú zaútočiť. Keitova blonďavá hlava sa otočila a jeho modré oči sa pozreli do Soriných. Sora zhíkla spolu s Daisukem. Niečo im napadlo.
„Ak sa chcete spýtať či myslíte na to isté, tak áno, myslíte na to isté! Tak si pohnite!“ povedala im Riko, ktorá si to ako inak prečítala v ich hlavách.
„Keita!“ zakričala Sora, „Poď sem!“
Keita hneď pribehol, „Sora, nite slabnú. O chvíľu sa oslobodí. Musím tam byť, aby som ho aspoň na chvíľu zdržal,“ vysvetľoval jej a stále sa obzeral či sa situácia nezmenila.
„Musíš použiť svoj raiton a preseknúť ten jazyk!“ rýchlo mu vysvetľoval Daisuke a Keita horlivo prikyvoval. Vystrel nad Kabutov jazyk ruku ako karatista, ktorý sa chystá rozbiť dosku jediným úderom. Prudko sa nadýchol a vydýchol. Jeho raiton sa na jeho ruke formoval až bola jeho chakra ostrejšia než ktorýkoľvek kunai. Skríkol a udrel.
Sora mykla hlavou, keď predná časť jazyka, ktorá bola obtočená okolo jej ruky preletela okolo jej hlavy.
Rýchlo sa spamätala. Znova mala vystretú ruku v pravom uhle a aby ju udržala, podoprela ju ľavou. Kabuto bol znova uväznený.
„Zavolajte Seiichiho,“ zachrapčala Sora. Nevedela prečo, ale táto naťahovačka s Kabutom ju oslabila.
Daisuke šiel poňho a Seiichi k nim cúval, aby mal Kabuta stále na očiach.
„Čo sa deje?“ spýtal sa.
„Dokážeš svoje svetlo formovať?“ spýtala sa a úplne zabudla na to, že sú v tejto situácii kvôli nim. Zabudla, že za nepriateľov považovala ich. Zabudla, že prijali temnotu.
Prikývol.
„Fajn,“ prikývla aj ona, „Musíš ho obmotať, tak ako som ho obmotala ja. Aby sa nemohol hýbať. Ty nemusíš svoju schopnosť udržiavať.“
„Dobre,“ súhlasil s jej nápadom, „Idem na to.“
O pár sekúnd bol Kabuto zviazaní dvoma druhmi nití. Zelenými a modrými. Už sa odtiaľ nemohol dostať.
Šunka a Shinichi pribehli k nim, keď videli, že Kabuto je už zaistený.
„Mala by si si oddýchnuť. Si dosť bledá,“ Shinichi tieto slová adresoval Sore.
„Budem v poriadku,“ ubezpečila jeho a aj ostatných, lebo videla znepokojenie na ich tvárach, „Radšej ho rýchlo zabime,“ povedala, „A potom si budem môcť oddýchnuť,“ dodala.
„Ako to urobíme?“ spýtal sa Keita.
Sora kývla rukou, „Nechám to na vás.“
„Mohol by som ho obaliť vákuom a ty by si použil svetlo, ktoré si obmotal okolo neho a trochu o opražiť,“ navrhol Shinichi a predstava upraženého Kabuta na grile sa mu páčila.
„Súhlasím,“ prikývol, „keď súhlasia aj ostatní,“ otočil sa k ostatným a tí ihneď prikývli. Dokonca aj Sora, ktorej sa farba z tváre vytrácala rýchlejšie ako topánky pri výpredajnej cene - 75/%.
„Fajn,“ povedal Keita, „ale Sora bude musieť odpojiť svoje nite,“ kládol podmienky.
„Prečo?“ spýtala sa Sora. Chcela pomáhať pri zabíjaní. Aj keď len tým, že ho bude držať.
„Pretože keď ho bude Seiichi pražiť, tak ty ho svojimi niťami, ktoré mimochodom dokážu liečiť, ak si nezabudla, oživíš,“ vysvetlil jej.
Sora na chvíľu zavrela oči a rozmýšľa či by nebo lepší iný plán. No potom pochopila, že na vymýšľanie plánu nebo čas, „Povedzte, keď budete pripravení.“
Dvojčatá prikývli a pripravili sa. Stáli vedľa seba, chrbtami k nim rovnako vysoký. Sora zrušila svoje nite a Kabuta držali už iba Seiichiho nite. Predpažili ruky a predtým ako Kabuta uzavreli, zakričal: „Nikdy nebudete normálni, aj keď sa snažíte! Ste iní! Ste monštrá, ktoré nikdy nemali byť vytvorené! Treba vás zničiť! Prinesiete všetkým záhubu!“
To boli jeho posledné slová, pred tým ako vákuum zabránilo každému a jednému z jeho ďalších slov, aby prenikli k nim. Predtým ako zomrel pod ťarchou Seiichiho svetla.
A padol na zem mŕtvy.
„Je koniec,“ povedal Seiichi, keď uvoľnil svoju schopnosť a Kabuto tak ležal, akoby tam len zaspal. No tentoraz bol konečne mŕtvy. Definitívne.
Sora sa podopierala Keitovho ramena, lebo už pomaly nevládla stáť na vlastných nohách.
„Trvalo ti to nejako dlho,“ podpichol Shinichi do svojho dvojčaťa.
To len pokrčilo plecami a povedalo: „Mal priveľa síl. Akoby ju odniekiaľ čerpal.“
„A ku*va!“ zahrešil Sora, ktorá už nevydržala stáť na vlastných nohách a klesla na zem, „To odo mňa mal toľko energie. Keď ma držal tým svojím slizkým, hnusným, dlhým jazykom.“
„To je teraz jedno,“ Keita si sadol vedľa nej, „Už je mŕtvy a keď si oddýchneš, budeš ako nová.“
Sora vzdychla a prikývla. Kabuta sa konečne zbavili, ale necítila pocit šťastia ako očakávala.
Ostatní si sadli tiež a každý sa ponoril do vlastných myšlienok. Dlho bolo ticho, ktoré prerušil Šunka.
„Myslíte, že mal pravdu?“ spýtal sa, „Myslím Kabuto. To, čo povedal na konci.“
Všetci sa zamysleli.
„Nie,“ povedala Riko, „Pokiaľ to nedovolíš, tak nie.“
„Ale mal pravdu v jednej veci. Sme iní. Ale to nie je zlé. To len znamená, že sa odtiaľto musíme dostať, lebo tu nepatríme,“ povedala Sora, tak ako to v tej chvíli cítila.
Pozrela sa na Riko. Ostatní sa tiež pozreli na ňu. Ona mala odpoveď ako sa odtiaľto dostať. Dostať sa domov. A na to potrebovali jediné. Nájsť portál...