Iryou Ninja no Deishi 6

Zdvihol sa prudký vietor. Rozhojdal koruny stromov a rozvíril prach. Blížila sa búrka. Búrka nie len v prírode, ale aj v srdci mladého ninju. Stál na moste Neba a Zeme. Jeho oči, inokedy modré ako obloha, dostávali karmínový nádych. Túžil po krvi. Chcel zabíjať. A práve si našiel svoju prvú obeť. Toho sivovlasého muža, ktorý mu vzal niečo veľmi vzácne. Jeho partnerku, priateľku, lásku.
Ibaže vtom sa čosi stalo. Čosi, s čím nerátal. Z tieňov stromov vystúpila ďalšia osoba.
„Dlho sme sa nevideli, Naruto.“
„Sasuke?!“
„Vyzeráš prekvapene, kamoško. Myslel som, že budeš šťastný. Sú to predsa takmer tri roky.“
„Si to vážne ty.“ Nepýtal sa, iba konštatoval. Spravil pár krokov smerom k nemu, odolávajúc nutkaniu dotknúť sa svojho starého priateľa.
„Naruto! Pozor!“ zvrieskol ktosi. Nedokázal rozpoznať kto. Ale postačilo to. Vďaka nemu stihol včas uhnúť Kabutovmu kunaiu, ktorý len neškodne preťal vzduch.
„Vedľa,“ zavrčal.
Ten muž sa zahráva s ohňom, ozval sa Kyuubi v chlapcovom vnútri, nechaj ma, nech sa oňho postarám. Nastálo.
Nemal by som.
Áno, mal!
Vie, kde je Sakura.
To aj Sasuke.
Sa...su...ke. Je tu.
Áno je, ty sentimentálne šteňa. A teraz ma už konečne pusti von!
Dobre.
Začal sa meniť. V ústach pocítil tesáky, namiesto nechtov mu narástli pazúry a jeho čakra, červená ako krv, nadobúdala podobu líšky.
„Takže toto je ten legendárny deväťchvostý, o ktorom som toľko počul,“ uškrnul sa Kabuto. Tá nesmierna moc ho uchvacovala.
A nie len jeho. Hinata ešte nikdy v živote nevidela toľko sily nahromadenej v jednom človeku. Dokonca použila svoj Byakugan, aby pochopila, čo sa deje. Vzápätí to však oľutovala. Ten hrôzostrašný pohľad si z mysle už nikdy nevymaže.
„Naruto-kun,“ šepla prosebne, akoby dúfala, že toto jednoduché slovo ho privedie k rozumu. Nepriviedlo. A ona sa musela bezmocne prizerať, ako sa jej tajná láska mení v niečo, čo nespoznávala.
„Neji-nii-san?“
„Áno, Hinata-sama?“
„Prečo sa všetci Naruta-kun tak boja? On predsa nie je zlý, iba chce, aby ho ľudia začali uznávať.“
Dvanásťročná Hinata sedela so svojím bratrancom v záhrade Hyuugovského sídla. Pomaly sa zotavovala zo zranení utŕžených na chuuninskej skúške. No i napriek tomu bola šťastná. Konečne, po toľkých rokoch nenávisti, sa mohla s Nejim otvorene porozprávať. Znovu sa z nich stávala rodina. A to všetko len vďaka jednému hlučnému blondiakovi.
„Chcete povedať, že to naozaj neviete?“
„Nie,“ pokrútila tmavovláska hlavou.
„Naruto má v sebe monštrum. Monštrum, ktoré sa nikdy nesmie dostať na povrch. Inak bude záhubou pre nás všetkých.“
„Tomu neverím.“
„Tomu neverím!“ zvrieskla dievčina, keď sa jej v mysli vynorila stará spomienka. Na lícach pocítila vlhkú stopu svojich zúfalých sĺz. Rozbehla sa k Narutovi a zozadu ho objala. Nikto ju nedokázal zastaviť. Nikto ani nechcel. Všetci boli príliš zaskočení tým, čo urobila.
Vo chvíli, keď sa dostala do kontaktu s Kyuubiho čakrou, začali jej na pokožke naskakovať pľuzgiere. Akoby ju spaľoval oheň. No ona ho i napriek tomu odmietala pustiť. Bolesť pre ňu nič neznamenala.
„Prosím, Naruto-kun, prestaň! Vráť sa k nám! Vráť sa ku mne!“
Sasukemu táto scéna čosi pripomenula. Kedysi ho jedno dievča prosilo o niečo podobné. A on prestal. Prestal, pretože ho o to požiadala ona.
Lenže pre meniaceho sa jinchuurikiho bolo už príliš neskoro. Zreval ako divoké zviera a úbohú Hinatu zo seba doslova odhodil. Letela niekoľko metrov, než konečne vrazila do stromu. Zviezla sa po jeho kmeni až ku koreňom. Tam ostala bezvládne ležať ako handrová bábika.
Zhrozený kapitán Yamato sa k nej okamžite rozbehol. „Žije,“ povedal s úľavou, keď jej skontroloval pulz.
Naruto sa na to všetko díval, no nič necítil. Začínal strácať sám seba. Rástol mu štvrtý chvost. Už vôbec nepripomínal ľudskú bytosť.
„Úžasné,“ skonštatoval Kabuto s chorobným leskom v očiach.
„Ustúp, ak nehodláš umrieť, hlupák. To tebe chce odtrhnúť hlavu od tela,“ upozornil ho kapitán tímu Kakashi. Teraz bol jediný, kto mohol tú beštiu zastaviť. „Hokage-shiki Jijun Jutsu! Kakuan Nitten Suishu!“ zvolal a bežal v ústrety deväťchvostému. Priložil mu dlaň na hruď. Presne na miesto, kde mal byť prívesok Hashiramy Senjua.
„Takže, preto ťa k nemu pridelili. Ovládaš mokuton. To je veľmi, veľmi zaujímavé,“ zachechtal sa medik.
Yamato si ten uštipačný komentár nevšímal. Sústredil sa iba na to, aby vrátil tomu úbohému chlapcovi ľudskosť. Jeho bolestivý vreskot sa ozýval na míle ďaleko. Trvalo niekoľko mučivých minút, kým sa celkom doráňaný zvalil neďaleko Kabutových nôh. Sivovlasý ninja ho takmer okamžite začal liečiť.
„Čo to robíš?“ spýtal sa prekvapený Sasuke.
„Stratiť takú moc by bola škoda, nemyslíš, Sasuke-kun? A ak som to správne pochopil, vďaka nemu sme sa zbavili jedného člena Akatsuki. Možno bude mať šťastie aj nabudúce.“
„On Sasoriho nezabil,“ ozval sa mladý shinobi, ktorého Uchiha nikdy v živote nevidel. Nesmierne sa na seba podobali. Niekto by ich dokonca mohol považovať za súrodencov.
Toto je zrejme moja náhrada, pomyslel si znechutene, ale čo tu potom robí Hyuuga? Kde je...
„To Sakura.“
Pri zmienke toho mena sa Sasuke v duchu strhol. Jeho tvár však ostávala kamenná. „Ty žartuješ. Sakura by neublížila ani muche.“
„Je to pravda. Získala aj informácie o tomto stretnutí. S Narutom chceli využiť špeha Akatsuki, aby sa dostali k tebe. Ale to by si mal vedieť. Tá sivá hlava vedľa teba ju predsa uniesla.“
„K tej časti sme sa ešte nedostali,“ zamiešal sa do toho Kabuto, „váš čerešňový kvietok nie je veľmi zhovorčivý. Ak by bol, nikdy by ste nás takto neprekvapili.“
„Ty sviniar!“ zvrieskol Yamato a chystal sa zaútočiť.
„Byť tebou, tak si to ešte dvakrát rozmyslím. V opačnom prípade budeš musieť veľkému Hiashimu-sama vysvetľovať, prečo je jeho dcéra mŕtva.“
Rozzúrený veliteľ sa pozrel za seba. Hinata bola v bezvedomý a plytko dýchala.
„Čo tam tak stojíš? Prines ju sem!“
Yamato váhal, no nakoniec si uvedomil, že nemá inú možnosť. Podišiel k tmavovlasej dievčine, zdvihol ju do náruče a potom jej ochabnuté telo položil vedľa Naruta.
Ich rany sa hojili nesmierne ťažko. Z Kabuta vysávali veľa energie. Kapitán tímu Kakashi si to samozrejme všimol. Tajne poslal signál Saiovi. Lepšiu príležitosť si ani nemohli želať. Ich sily by mali byť takmer vyrovnané.
Lenže neboli. Keď Yamato zaútočil na Sasukeho, Sai sa ani nepohol. Iba všetko chladne pozoroval. Uchiha zničil mokuton svojím dračím dychom, takže starší shinobi musel použiť suiton – vodnú techniku. Ale ani tá ho nezachránila. Sasuke sa dostal zaňho a priložil mu katanu ku krku.
„Prehral si,“ zasyčal.
„To je mi ale pekné poďakovanie. Práve som zachránil život dvom tvojim zverencom,“ povzdychol si Kabuto naoko zhrozený takým neprijateľným správaním, „a ty si bezdôvodne zaútočíš na môjho partnera. Aspoňže tvoj chlapec vie, čo sa patrí.“
„Ja s vami nechcem bojovať. Nikdy som ani nemienil. Mám správu pre Orochimara. Od môjho skutočného nadriadeného – Danzoua,“ namietal Sai.
„Naozaj? Zaujímavé. Tak si ju teda vypočujme.“
„Pred ním nie,“ kývol hlavou smerom k Yamatovi.
„Zradca!“
„Mlč,“ prikázal Uchiha a priložil mu svoju zbraň tesnejšie k hrdlu.
„Pravda, je tu až príliš veľa nepovolaných uší. Pusti toho úbožiaka, Sasuke-kun. Moja práca sa skončila. Aj tak si ju nikto neváži.“
„Nerozkazuj mi!“
„Ako chceš. Ale v takom prípade si tu s nimi mažeš zostať. Naruto-kun sa určite poteší.“
Mladík prebodol medika nebezpečným pohľadom, no urobil, čo mu kázal.
Práve, keď sa chystal odísť, ozval sa slabý ženský hlások. „On iba chce, aby si sa vrátil domov. Obetoval by pre teba čokoľvek.“
Ten hlas patril Hinate. Konečne sa prebrala a pokúšala sa posadiť. Nemala však dostatok síl. Yamato ju veľmi opatrne podoprel, v duchu zvažujúc svoje možnosti. Lenže sám proti takej presile nemal šancu.
„Ja sa už nikdy nevrátim. Konoha pre mňa nič neznamená. Ani ľudia v nej.“
„Ty vieš, že to nie je pravda.“
„Na toto nemám čas.“
„Sas...“
Z ničoho nič sa k nej obrátil tvárou v tvár. V očiach mu svietil Sharingan, ale Hinatu ním nezastrašil. Opätovala jeho pohľad celkom pokojne. Chvíľami mala dokonca pocit, že si navzájom nazerajú do duší.
„Je to naozajstný hlupák, ak nevidí, ako veľmi ho miluješ,“ povedal po chvíli napätého ticha. Potom sa bez ďalšieho slova spolu s Kabutom i Saiom stratil medzi stromami. Bolo mu celkom jedno, čo si o ňom Hyuuga pomyslí. Čo si pomyslí Naruto, keď nadobudne vedomie. Nestál o ich súcit. Ani o sympatie. Chcel iba svoju pomstu.
Ibaže ako tak utekal lesom naspäť k úkrytu svojho majstra, v hlave mu znel otravný hlas, ktorý dookola opakoval tú istú vec:
Orochimaru má Sakuru.