Honba za Nebeským Krištáľom 2. diel Cesta do Konohy!

„Opúšťam vás. Musím sa urýchlene dostať do Konohy!“ povedal Sunohara hneď po príchode do kancelária uja Chiba.
„Chápem dôvod tvojho náhleho odchodu. Tiež som sa dozvedel túto delikátnu správu. No nemal by si byť taký roztržitý. Ešte sa máš čo učiť. A navyše stále neovládaš techniky, ktoré...“
„Ale vy to nechápete,“ prerušil ho rázne Sunohara, „svojmu otcovi som dal sľub, že nájdem toho muža, čo vyvraždil náš rod a toto je moja jedinečná príležitosť! Pätnásť rokov som ustavične pátral po tom mužovi s maskou, pätnásť rokov som pátral po stopách vraha, pätnásť rokov som prichádzal domov so sklamaním, že som ho opäť nenašiel, pätnásť rokov som trénoval ninjutsu a taijutsu, pätnásť rokov som sa učil zaobchádzať s mečom a tým démonom Ramim a teraz zisťujem, že tých pätnásť rokov plných učenia a hľadania boli úplne na sr*čku!“
Sunohara sa pri tomto náhlom výleve emócií neubránil slzám, hoci sa ich snažil pred zrakmi uja Chibu udržať v sebe. Celá tvár mu náhle sčervenela, čo jeho peknej a uhladenej tvári vôbec nepristalo. Posledné slová v jeho emočnom výleve boli pre neho ako ostrie v krku, pretože jeho postavenie v dome mu nedovoľovalo sa takto správať v prítomnosti svojho majstra. Vedel, že tieto slová oľutuje, ale aj napriek tomu pokračoval. Ujo Chibo bol vždy chladná a vyrovnaná postava, takže ani tento Sunoharov prejav mu nerozladilo city. Namiesto toho, aby Sunohara pokarhal za tieto slová, v kľudnom tóne mu odpovedal: „Vidím, že sa ma snažíš prehovoriť. No moja odpoveď je jednoznačná. Nikam nepôjdeš!“
„Vy mi nemôžete rozkazovať. Vy nie ste môj otec!
„Ale tvoj otec mi podaroval jeho otcovské postavenie, takže som pre teba ako nový otec.“
„Vy ma tu tak či tak nemôžete držať. Ak ma zajtra nepustíte tak...“
„Tak čo?“ zvolal ujo Chibo postavil sa pred Sunohara ako nejaký vodca.
„Tak utečiem!“ vykríkol Sunohara.
Ujo Chibo sa nestačil diviť. V jeho bojovných červenohnedých očiach bolo vidieť, že tieto slová berie naozaj vážne. Sunohara bol odhodlaný za každú cenu splniť svoj sľub. Jeho oči videli veci, ktoré by sa ani nemali popisovať. Možno mal luxusnú rezidenciu, luxusné oblečenie a jedol najdrahšie pochúťky, ale jeho život by mu nikto nezávidel. Prekvapený ujo Chibo po chvíľkovom tichu zvolal: „Stráže! Odveďte ho do jeho izby a zamknite ho tam! A cez noc ho radšej strážte, aby nám náhodou náš malý vtáčik predčasne neuletel z hniezda!“
Sunohara sa nebránil, ba naopak. V pokoji odišiel aj bez doprovodu stráží do svojej izby. No, skôr to bol apartmán. Ľahol si na posteľ a zaspal.

„Práve si sa stal Vyvoleným! Si pripravený! Bol si už dávno.“ povedal otec.
„Neboj sa oci. Budem dobrým Vyvoleným.“
Po týchto slovách sa Sunohara prebral zo sna. No skôr to bola nočná mora ako sen. Tento rozhovor medzi ním a jeho otcom, ktorý sa udial v ten inkriminovaný deň, sa mu neustále vracal to pamäti. Nebola to totiž prvá noc, pri ktorej prežil túto nočnú moru. Sunohara celý spotený vstal z postele a vyrazil do kúpeľne. Zažal svetlo a postavil s k umývadlu, aby si pretrel tvár. Keďže Sunohara spával do pol pása nahý, tak na jeho vyšportovanom tele mu bola vidieť každá kvapôčka potu. Keby ho takto videlo nejaké dievča, určite by neodolalo pokušeniu. Jeho vyšportované telo ale Sunoharovi tentoraz prekážalo. Iba mu to pripomínalo tých po*ratých pätnásť rokov zbytočného cvičenia. Rýchlo si vodou pretrel tvár a zamieril na balkón, aby sa trochu prevetral. Keď sa ale snažil otvoriť balkónové dvere zistil, že sú zatvorené.
„Ach, mohol som to predpokladať.“ pomyslel si Sunohara a tak sa iba postavil k oknu, ktoré bolo samozrejme tiež zatvorené.
Sunohara sa pokojne pozeral na tisíce a tisíce žiariacich hviezd na oblohe, keď v tom zrazu niekto začal hovoriť: „Vidím, že opäť trápiš.“
„Teraz nie Rami! Nemám náladu na tvoje vtipy.“ dopovedal Sunohara stále hľadiac na hviezdy, keď v tom zrazu k nemu prišiel malý škriatok, ktorý vystúpil z meča.
Samozrejme to bol Rami, ale v podobe škriatka. Nebola to hmotná bytosť, iba akýsi prízrak. Bola to Ramim kontrolovaná bytosť. Koniec koncov, Rami nie je až taký zlý ako ostatný predpokladajú. K ostatným ľudom sa chová veľmi nepriateľsky, ale k Sunoharovi je veľmi milý. Ba dokonca sa po smrti jeho klanu stal aj najlepší spoločník a kamarát. Bolo to dôsledkom Sunoharovho tréningu, pri ktorom sa naučil Ramiho ovládať. Dá sa teda povedať, že Sunohara bol Jinchuriki, ale démona nemal v tele, ale vo svojej zbrani. V meči.
„Ako iste vieš, mám k tebe veľký rešpekt. Ty nie si ako ostatný. A preto ti chcem len pomôcť.“ povedal Rami.
„A ako mi chceš pomôcť? Chceš ma odtiaľto dostať?“
„Nie, to je len a len na tebe, či sa rozhodneš pomocou mojej sily dostať von. Chcem ti len povedať, že niekedy sú situácie, kedy by si sa mal rozhodovať srdcom a nie rozumom. To je všetko, som unavený, idem späť.“ dopovedal Rami a vrátil sa späť do meča.
Sunohara sa naposledy pozrel na hviezdy a tiež sa vrátil do postele.

Keď ráno ujo Chibo prišiel skontrolovať svojho "hosťa", nestačil sa diviť tomu, čo videl. Na strope izby bola diera a za ňou bolo omráčených desať bojovníkov, ktorý mali vtedy hliadku na streche rezidencie. Sunohara teraz s neuveriteľne veľkým odhodlaním kráča po prašnej ceste smerom na dedinu, ktorá mu zmení život. Na Skrytú Listovú!

Pokračovanie nabudúce!

Ďalší diel: Veľká výprava, veľké problémy