Honba za Nebeským Krištáľom 3.diel Veľká výprava, veľké problémy

„Nevrátim sa? Ešte stále mám čas! Ach, prečo si osud vybral práve mňa?“ hovoril si v mysli Sunohara kráčajúc po širokej prašnej ceste do nekonečnej diaľky smerom do Zeme Ohňa. Do Konohy. Ako vždy mu spoločnosť robil Rami, ktorý sa rozhodol prehovoriť so svojím pánom. Rami nikdy nemal rád ticho. Rád na seba pútal pozornosť ostatných ľudí. A tak začal: „Ako dlho nám ešte potrvá cesta do Listovej, pane?“
„Netuším.“ odvetil Sunohara.
„Nechcete sa vrátiť?“
„Nie!“
„Skutočne?“ zrazu nastalo veľké ticho.
„Pane?“
„Nie.“
„A nechcete si aspoň oddýchnuť? Možno by sme mohli na chvíľu...“
„Povedal som nie,“ vykríkol nahnevane Sunohara, „a teraz ma nechaj na pokoji, potrebujem si niečo premyslieť.“
Rami bol chovaním svojho pána nemilo prekvapený. Vždy upravený, skromný a charizmatický chlapec sa zrazu premenil na výbušného chalana, ktorého nezaujíma nič iné, len jeho ciele. Správanie typické pre banditov. Rami zvyčajne neotravuje svojho pána, pokiaľ to nie je nutné. Ale v ten moment bol Ramiho zásah na správnom mieste. Sunohara bol totiž z neustálej chôdze vyčerpaný. Vedel, že potrebuje oddych. Nohy sa mu čím ďalej, tým viac podlamovali. Každý ďalší krok bol pre neho ako krok po žeravom uhlí.
Ale aj napriek tomu pokračovali ďalej. Išli ďalej, ďalej a ešte ďalej. Vyzeralo to ako chôdza po nikdy nekončiacej ceste. Nadišla noc. Na oblohe sa objavili prvé hviezdy a Mesiac v diaľke zaistil aspoň trochu nočného svetla. Odrazu sa Sunoharovi zahmlil pohľad a pozerajúc sa na Mesiac padol na zem.
„Pán môj!“ vykríkol Rami a ihneď podoprel podišiel k Sunoharovi.
Sunohara nereagoval. Iba nehybne ležal na Zemi. Rami bol dlhú dobu ticho, ako keby nad niečím premýšľal. Zrazu si pre seba začal niečo šepkať: „Kontroluj sa, ten chlapec má svoj sen, nemôžem mu ho prekaziť!“ Následne Rami pozbieral všetku silu čo mal, zodvihol Sunohara na svoje rameno a pokračoval ďalej po ceste. Sunohara sa stále nepreberal. Rami cítil, že Sunohara začína chladnúť. Zrýchlil krok. Vedel, že sa potrebujú niekam dostať. Na miesto, kde im pomôžu. Po chvíli začul krik. Rami zbystril pozornosť. Pozrel sa smerom, odkiaľ tento krik počul. Uvidel tam menší kopec a silno žiariace svetlo.
„Naša záchrana, tam nám pomôžu!“ vykríkol Rami a bežal smerom na kopec. Čím bližšie bol ku kopcu, tým viac sa svetlo zväčšovalo. Aj napriek veľkej únave a záťaži, ktorú niesol neprestal bežať. S veľkým odhodlaním sa nakoniec dostal na kopec. Už chcel na tých ľudí zakričať, aby im prišli pomôcť, keď v tom... ho niečo odradilo. Namiesto volania o pomoc sa Rami aj so Sunoharom na pleciach potichu odkráčal späť na svoju pôvodnú cestu. Našiel iné riešenie.

Ďalší deň...

Hluk, krik a prach. To bolo prvé čo zaregistroval Sunohara keď sa aspoň čiastočne prebral.
„Ach, to bola teda noc. Cítim sa ako po divokom žúre. Čože?“ vykríkol Sunohara.
„Prečo som na posteli? A prečo mám na sebe tieto handry? A vlastne, kde to vôbec som?“
Sunohara neveriacky pozeral okolo seba. Biele steny, ďalšie tri prázdne lôžka usporiadané do radu vedľa seba, infúzia s neznámou kvapalinou tečúcou do žily na pravej ruke a jedno zavreté okno vedľa postele. Trochu depresívna miestnosť, ale aj napriek týmto faktom sa toto prostredie nazývalo nemocnica. Sunohara po miernom šoku pomaly vstal z postele. V tom ho zrazu niečo veľmi zabolelo v oblasti brucha. Ihneď padol naspäť do postele. Bolesť bola silná, pričom sa neubránil menšiemu výkriku od tejto bolesti. Sunohara si pomaly vyzliekol nemocničnú košeľu a obväzy.
„Rana? To nie je možné, celú cestu som si dával pozor! Niečo sa muselo stať!“
Opatrne si ranu prezrel. Bolo vidieť, že stratil veľa krvi. Tlakové obväzy a rýchly zásah lekárov dokázali krvácanie zastaviť. Cítil sa, ako keby stratil časť zo svojho tela. Sunohara opatrne vstal z postele a začal si prezerať miestnosť. Podišiel k oknu. Okno bolo zamrežované a pre istotu na ňom bol aj kovový zámok. Pozrel sa von.
„Mesto! Ale čo ja robím v nejakom meste?“ pomyslel si a podišiel ku dverám, aby zistil, kde to teda vlastne je. Dvere boli zavreté.
„Zavreté? Niekto ma tu drží? “ pomyslel si a vrátil sa do postele. V Sunoharovi sa začal hromadiť hnev. Chcel niečo podniknúť, ale keď sa pokúsil použiť chakru, jeho telo sa začínalo oslabovať. Hneval sa sám na seba, búchal do stien, hľadal predmety, ktoré by mu mohli pomôcť. Márne. Začal kričať. Kričanie bolo pre neho akýmsi druhom trestu. Kričaním sa akoby povzbudzoval do boja. Po hodine to vzdal a ľahol si na posteľ. Ležal hodinu, dve, tri, štyri až sa napokon dočkal tretieho dňa. Už tri dni bol Sunohara zavretý v tej istej miestnosti s jedným oknom a tromi posteľami. Ale život tam vonku normálne plynul. Ľudia kráčali ulicou pred nemocnicou, niektorý šli do práce, niektorý iba oddychovali na lavičkách, iný sa tam len potulovali. Každý deň ten istý pohľad z okna. A Sunohara už tretí deň zúfalo leží na posteli. A asi na poludnie sa to stalo. Niekto začal odomykať zamknuté dvere. Vystrašene vstal a pozrel sa na dvere. Čas sa akoby spomalil: „Čo mám robiť? Mám tu zostať? Ale čo ak to bude niekto od uja Chiba? Tí ma chytia a pošlú naspäť! Mám utiecť? S ranou v bruchu veľkou ako futbalová lopta a s minimálnym množstvom chakry ďaleko nedôjdem.“ pomyslel si Sunohara. Nechal neznámeho vojsť. Neznámy bol asi dva metre vysoký, mal fialové vlasy, v tvári vážny výraz a nemocničný oblek. Neznámy prehovoril: „Prišiel som ti pomôcť. Zbaľ si veci a priprav sa.“
„Kto ste? Prečo ma tu držíte? Prečo mám v bruchu ranu veľkú ako svet? Prečo... “
„Si stále hlúpy Sunohara Takanashi. Mal by si sa naučiť rozpoznávať fikciu od reality. Takýmto prístupom ten kameň nikdy nenájdeme!“
„Tak po prvé: ako je možné, že ma poznáš? Po druhé: odkiaľ poznáš Nebeský Krištáľ? A po tretie: je to Krištáľ, nie KAMEŇ!
„Na tom nezáleží, zbaľ si veci a pôjdeme.“
„Ty mi nemôžeš rozkazovať!“
„Ale môžem. Koniec koncov, teraz si mladší než ja, tak mám na to právo.“
„Zabijem ťa.“ vykríkol a vrhol sa na neznámeho v nemocničnom obleku. Pre ľahké taijutsu bol Sunohara ľahko zdolateľný. Pri útoku ho iba neznámy chytil za čelo a tak sa nemohol k nemu ani len dostať.
„Môžeme tu bojovať koľko chceš, ale tých pánov, čo ťa posledné tri dni hľadali určite bude zaujímať tvoj zdravotný stav.“
„Čože?“ prekvapivo povedal Sunohara a rýchlo sa rozbehol k oknu. To čo uvidel ho ohromilo. Pred nemocnicou stála asi stovka vojakov od uja Chiba.
„Dlho ťa hľadali. A teraz, keď ťa našli, poslal sem ujo Chibo asi stovku chlapov. Chce si byť istý, že ťa teraz chytia. Ak ma už nebudeš mlátiť, sľúbim ti že ťa odtiaľto dostanem.“
Sunohara chvíľu zostal ticho. Pri pohľade na tú armádu dostal zimomriavky.
„OK. Čo za to budeš chcieť?“ spýtal sa.
„Nič.“
„Tak kto si a prečo mi chceš pomôcť?“
„Na tom nezáleží. Vysvetlím ti to, keď budeme utekať ako o život.“
„Čože?“
„Ustúp!“
Sunohara ihneď poslúchol. Neznámy odstúpil od okna asi päť metrov a vyslovil: „Bleskový výboj!“ Zrazu nastala ohromujúca explózia. Všetci Chibovi chlapi sa pozreli miesto výbuchu.
„Sunohara poď! Nemáme čas.“
„Už idem, idem, ale toto mi teda budeš musieť vysvetliť.“
„To sú oni. Za nimi.“ vykríkol jeden z armády a stovka vojakov začala dvoch utečencov naháňať.
„O-oh. A a čo chceš teraz robiť? Je ich tu trošku moc na môj vkus“ spýtal sa Sunohara dívajúc sa striedavo na neznámeho a na armádu.
„Viem!“
„A čo teda?“
„Zdrháme!!!“
A tak Sunohara spolu s neznámym zobrali nohy na ramená a útekom po strechách a so stovkou zlých chlapov za chrbtom idú pátrať po najvzácnejšom predmete všetkých čias. Po Nebeskom Krištáli.

Pokračovanie nabudúce.

Ďalší diel: Niekto nám dýcha na krk aneb sto proti dvom