Honba za Nebeským Krištáľom 4.diel Niekto nám dýcha na krk alebo sto proti dvom

„V ten deň sa všetko zmenilo. Úplné všetko. Nie len, že som všetko stratil, vrátane meča, už idú po mne aj vlastní ľudia. Čo na to hovoríte pán neznámy?“
„Čože?!“
„ŽE ČO NA TO HOVORÍTE PÁN NEZNÁMY?!“ vyslovil hlasito.
„Myslím si, že o chvíľu dostanem pruh. Keby si aspoň na minútku zosadol z môjho chrbta Sunohara. Cítim istý diskomfort.“ povedal po dychu lapajúci pán neznámy.
„No myslím, že nejakú minútku na oddych mať asi nebudeš, keďže sú stále za nami a ako ich poznám, tak budú za nami ešte dosť dlhú dobu, pokiaľ niečo nepodnikneme. Na oddych máš asi tri a pol sekundy, maximálne štyri pokiaľ nám bude priať vietor.“ Sunohara objavil slovné spojenie inteligenčný kvocient.
„Ďakujem za radu, pán vševediaci. Teraz sa priprav, toto bude trochu vyšší skok. Teraz!“ neznámy a Sunohara preskočili ponad uličku rovno na jednu z tých vyšších budov v meste.
„Dobrý skok. Už sa im strácame.“ vykríkol radostne Sunohara.
„Ale ešte stále nie je koniec. Musíme niečo vymyslieť, inak tu strávime ešte aj ďalší rok!“
„Vyzerá to, že tu niekto nedomyslel plán až do konca. Myslel som si, že keď si ma prišiel odtiaľ zachrániť, tak to máš naplánované až do konca.“
„Prisahám, že ak sa ti tá huba nezavrie, tak ťa tu s radosťou nechám. Toto si u neho vybavím.“
„Koho má na mysli?“ pomyslel si chlapec.

„Dávaj pozor na cestu!“ vykríkol Sunohara.
Rozbehnutý pán neznámy sa udivene pozrel pred seba a len tak-tak zastavil na okraji strechy budovy. Vravím len tak-tak, pretože jeho rýchlosť bola aj napriek tomu, že bol unavený, väčšia než ktorýkoľvek shinobi. Bohužiaľ, nastala zrada. Ako pán brzdil, uvoľnil pár škridiel a ony... No, asi viete, čo sa stalo. Neznámy sa zachytil okraja iba pätou ľavej nohy, keď v tom škridly sa začali uvoľňovať.
„Whooooooooooo!“ vykríkla dvojka Sunohara a Neznámy.
V poslednej chvíli sa Neznámy zachytil rukou a Sunohara sa chytil jeho nohy. Obidvaja sa následne udreli o budovu.
„Au, moja rana. Bolí...strašne...ach.“
„Zachovaj pokoj. Dostaneme sa z toho.“ povedal dychčiac Neznámy a dav zdola, vyzerajúci ako zhluk malinkých trpaslíkov okamžite uprel pohľad na strechu vysokej budovy. Ľudia sa zhrozili. Nevedeli o čo ide.
„A čo teraz?“ ozval sa zdola Sunohara.
„Toto nám dalo aspoň trochu času. Nevedia, či sme to prežili.“
„Chceš tým zakecať, že nemáš žiaden plán.“
„Možno. Počkaj. Vidíš to okno? Skočíme tam.“
„Zbláznil si sa? S ranou v bruchu ako lopta nikam neskočím.“
„To nevadí. Vylez mi cez nohu na chrbát.“
Sunohara začal liezť späť na chrbát.
„Hej. Čo to? Dúfam, že to je tvoja ruka!“
„Uhmmm...tak dúfaj ďalej.“
„Si nechutný.“
„Ja som nechutný? Tak potom čo sú tí ľudia, ktorí ma nechali žiť s ranou ako lopta tri dni v nemocnici? Navyše som nemohol mať žiadne dievča, kvôli tomu, že zásady uja Chiba to prísne zakazovali.“
„Hlavne lez, lez. Si na to ešte stále mladý. Pripravený?“
„Áno!“
„Skáčeme!“
Dvojka sa odrazila a pohotovo sa dostala k otvorenému oknu. V tom sa na scéne objavili Chibovi muži. Po chvíli muži zahájili paľbu z kuší smerom dole na našu dvojku. Pár šípov schytalo niekoľko ľudí z davu dole. Neznámy ihneď pomohol Sunoharovi dostať sa cez okno. Keď ale sám šplhal, schytal šíp do chrbta.
„Au to bolí. Kur...ňa.“
„Ou, bolí to?“ spýtal sa škodoradostne Sunohara.
„Nie, šteklí to. Jasne, že to bolí. Ale teraz poďme. Už sme skoro pri cieli.“
To by bolo ale stále príliš ľahké. Do budovy sa cez ostatné okná dostali Chibovi muži, a hneď začali zapĺňať miestnosti šípmi z kuší a kunaimy s výbušnými lístkami. Zranená dvojka sa postupne dostávala cez miestnosti, až k onomu miestu, kam pán neznámy plánoval.
„Super sme tu vidíš ten voz s pripojeným prívesom so slamou?“
„Áno.“
„Tak za mnou.“ povedal pán neznámy a ladným skokom padol rovno na príves so slamou.“
„No, mám rád adrenalín, ale toto? Ja nejdem nikam.“ napokon Chibove stráže Sunoharu presvedčili, že je lepšie mať doživotnú traumu zo skokov, než mať doživotnú traumu od uja Chiba.

„Wau. To bolo úžasné. Nezopakujeme to?“
„Možno inokedy. Ale teraz sklapni a zahrab sa sem, než nás uvidia.“
Sunohara poslúchol. Stráže sa z budovy iba udivene prizerali na svoj neúspech.
„V poriadku, môžeš.“
„Jasne, šéfe.“ povedal neznámy vodič a dal povel koňom, ktoré sa pohli.
„Tak, a teraz, keď sme už voľní, mi povedz, ako sa voláš a prečo si ma oslobodil.“
Pán neznámy sa iba obzrel a opäť sklonil hlavu. Medzitým si vyberal šíp z chrbta, ktorý schytal v budove pri šplhaní do okna. Sunohara už nedúfal, že mu je neznámy ochotný niečo povedať. Bol tajomný, ako predtým. V tom ale prehovoril:
„Vždy nedočkavý. Presne, ako mi povedal tvoj strýko. Raiden Tara. Teší ma.“ podal pravicu Sunoharovi.
„Počkať! Povedal si niečo o mojom strýkovi?“
„Ty si daj prečistiť uši. Jasné. Je to môj kamarát. Poznáme sa už dlho. A keď sa dozvedel, že ho hľadáš a že nie je jediný z rodu, kto prežil, rozhodol sa poslať ma za tebou, aby som ťa odtiaľto dostal.“
„Fiha. Toto je už na mňa dnes priveľa. Kam ideme?“
Raiden sa iba chvíľu zamyslel a povedal:
„Na bezpečné miesto.“

Pokračovanie nabudúce.

Ďalšia časť: Raidenova minulosť