Uzumaki dvojičky - 25. Shimura Danzou

Väzenie v Listovej nebolo najpríjemnejšie. Hlavne pre Danza. Ubytovaný bol v miestnosti tri krát tri metre. Okno mal rozmery pätnásť krát pätnásť centimetrov. Celu nemal zrovna najlepšie osvetlenú. Svietilo mu tam iba svetlo z chodby. Takých to ciel tam bolo asi dvetisíc. Okolo každej bola zvlášť bariéra. Všetky cely boli v jednej väčšej miestnosti, z ktorej bol iba jeden východ, dvere. Tie viedli do ďalšej chodby, na ktorej konci boli ďalšie dvere, ale pred tým po stranách boli ešte ďalšie dvere. Za nimi bola kúpeľňa, toalety, ubytovne pre strážcov väznice, šatne, miestnosť na tréning a jedny dvere boli cestou na čerstvý vzduch. Väzni sa každý deň na desať minút dostali na malý dvor. Danzou sedel na zemi spútaný v kazajke a s pečaťou na hrudi, ktorá mu zabraňovala v použití chakry.
Prišiel k nemu jeden zo strážcov.
„Máš návštevu."
Do cely vstúpila postava zahalená v čiernom plášti od hlavy až po päty.
„Kto si?"
Postava si odhrnula šatku z tváre a dala si dole kapucu.
„Čože?"
Danzou začal byť nervózny.
„Čo tu ty robíš?"
„Čo by som tu robil. Prišiel som si pre tvoje oko. Pravé oko."
„O svoje pravé oko som dávno prišiel."
„To možno áno, ale stále más sharingan v tvojom pravom oku."
„Ako to..."
Bolo jasné, že to bol muž. Chytil Danza za hlavu a druhou rukou mu vytrhol oko z hlavy. Danzou začal kričať. To vzbudilo pozornosť všetkých. Väzňov aj strážcov.
„Aby som nezabudol."
Muž kunaimi zničil Danzove sharingany na jeho pravej ruke.
„Ako si to vedel."
„Moje oči neoklameš."
Muž zmizol v oblaku dymu.
„K čertu s tebou, Nagato."
Strážca prišiel do Danzouvej cely. Naskytol sa mu neuveriteľný pohľad.
„Zavolajte lekára."
Danzouvi tiekol z oka prúd krvi. Kazajku mal prepichnutú na niektorých miestach kunaimi. Všetky kunaie mal zapichnuté v pravej ruke. Aj z nej mu tiekla krv. Lekár si ho zobral hneď do opatery. Začal ho ošetrovať. Zmiernil krvácanie z oka aj ruky. Rany na ruke mu zacelil, ale z oka mu neprestávala tiecť krv. Aj keď jej bolo menej.

Naoki ležal celé doobedie v tráve na jednej z lúk poblíž Dažďovej. Prekvapivo tu nepršalo. Aj keď bola Dažďová prakticky hneď za rohom, tak tu svietilo slnko a na oblohe nebolo ani jedného mraku. Za to v Dažďovej lialo ako z krhly. Naoki mal iné starosti. Ležal tu tak dlho, že mu strnuli obe nohy. Chcel sa postaviť, ale nešlo. Ani po niekoľkých pokusoch mu to nešlo. Snažil sa aspoň posadiť. Ale jeho pohyby boli neohrabané a nešlo mu to. Tak sa len pretočil na brucho a snažil sa doplaziť k stromu. Po minútach úpornej snahy sa mu to nakoniec podarilo. Prevalil sa na chrbát. Nohy už mal celkom v poriadku. Ale nestaval sa. Len sa posadil a oprel o strom. Táto lúka sa nachádzala na hore. Takže bola oproti Dažďovej vyvýšená. Naokiho zrak sa uprel práve na ňu. Neustále tam pršalo. Sledoval, ako každá kvapka dopadá na mrakodrapy. Premýšľal. Prečo ho nechceli zobrať na stretnutie Akatsuki? Čo tam preberajú? Súvisí to s ním? Alebo s tým monštrom čo má v sebe? Doteraz bol na každom tomto stretnutí. Vlastne len na dvoch, ale len toľko ich bolo odkedy sa pridal. Túto myšlienku ihneď nahradila iná. Prečo sa pridal k Akatsuki? Áno, Nagato ho vychovával. Ale predsa Akatsuki loví démonov a jedného má v sebe. Týmto sa však dostal k niečomu úplne inému. Prečo aj to dievča z Listovej malo Kyuubiho? Má to niečo spoločné s tým odkiaľ je? Že by bol z Listovej?

„Nemal si trénovať?" Naokiho vytrháva z premýšľania známy hlas.
„Mám prestávku," odpovedal.
Itachi si k nemu prisadol. Naoki na ňom poznal, že sa niečo deje. Vedel to. Po Nagatovi a Konan to bol Itachi kto sa o neho staral. Popravde, Itachi bol tretí človek, ktorého poznal. Už od jeho štyroch rokov. Aj Itachi sem-tam pomáhal s výchovou, hlavne však s jeho tréningom. Ale nemohol sa mu venovať tak ako Nagato. Itachi bol prakticky neustále preč.
„Čo sa deje?" Naoki sa opýtal.
Itachi sa pozeral na Dažďovú. Bol uchvátený pohľadom. Nad dedinou sa vznášajú oblaky plné vody a tu ani známke po nich. Úplne iný svet.
„Tak čo sa tam dialo, keď som tam nemohol byť?"
„Veľa. Akatsuki sa rozdelila. Už sme len my, Konan a Nagato."
„Prečo?"
„Povedzme, že sme mali iné plány."
„O čo ide?"
„Tobi chce pochytať všetkých démonov, oživiť Madaru a ovládnuť svet. Odhalil, že sa mu v tom snažíme zabrániť. Lenže on to dobre vie s jazykom a presvedčil ostatných aby sa k nemu pridali."
„Aha."
„Každopádne, ty budeš mať druhé oko. Ale najskôr ťa naučím Kuchiyose no Jutsu."
„Skvelé. Konečne budem mať summona."
Obidvaja sa postavili. Naoki mal trocha problémy. Predsa, celý deň sa takmer ani nepohol a všetky svaly mal stuhnuté.
„Na začiatok ťa naučím pečate. Kanec, pes, vták, opica a baran," Itachi mu ukazoval všetky pečate.
„Na privolanie však potrebuješ krv. Takže ešte predtým si musíš zahryznúť do prsta, aby ti tiekla krv."
„Aha."
„Lenže je tu malý problém."
„Aký?"
„Nemáš podpísanú zmluvu so zvieraťom, ktoré budeš privolávať."
„Tak sem s ňou."
„To je väčší problém. Zmluva sa nachádza len na mieste, alebo skôr v dimenzií, kde sa summoni nachádzajú. Poprípade ju môže nejaký ninja nosiť so sebou. Ako Jiraiya."
Naoki chvíľu premýšľal. Kto je Jiraiya?
„To je ten sannin?"
„Áno. Nosí zmluvu so žabami na chrbte."
„Tak mu ju zoberieme, podpíšem zmluvu so žabami a hotovo."
„To nie je také jednoduché. Navyše ty nemusíš byť práve spojený so žabami."
„Ako to?"
„Každému je súdené jedno zviera a len s ním môže podpísať zmluvu."
„Prečo má Nagato viac summonov?"
„Kvôli rinneganu."
„Ako teda zistím, ktoré zviera mi je súdené?"
„Väčšinou žiaci preberajú summonov po ich učiteľovi, ale keďže ty máš Nagata, ktorý ich má požehnane a mňa, ktorý nemá summona, tak je tu len jedna metóda ako to zistiť."
„Aká?"
„Použiješ Kuchiyose no Jutsu naprázdno. Dostane ťa to do inej dimenzie. Podľa toho, aké sa tam budú nachádzať zvieratá, tak takého budeš mať summona. Potom ich musíš len presvedčiť, aby ti dovolili s nimi podpísať zmluvu."
„Ako as dostanem naspäť?"
„Buď ťa oni pošlú späť alebo tam zostaneš navždy."
Posledná veta zarezonovala v Naokim najviac. Navždy. Do konca života bude v inej dimenzií plnej zvierat, ktoré ho odmietli.
„Dobre. Idem do toho."

Danzou sedel opäť vo svojej cele. Jeho pravú ruku mu dal doktor do obväzov, tak isto aj jeho pravé oko. Nebola potrebná ani kazajka. Danzou bol dosť zničený aj bez toho. Vypočul si rozhovor doktorov, ktorý zjavne nebol určený pre jeho uši. Podľa neho mu majú do liekov pridávať jed, ktorý by ho mal postupne zabiť. Nemalo zmysel sa o niečo pokúšať. Dokonca premýšľal nad samovraždou. Jed už mu pravdepodobne podali. Tento svet prestával vnímať. Uťahoval sa postupne do ríše snov. Ucítil malé pichnutie. Zrazu sa ocitol v reálnom svete. Pred bola postava v čiernom plášti so zlatým náznakom kopca a slnka, ktoré spoza neho vychádzalo. Na hlave mal masku. Modrú s otvorom na jedno oko, ktoré bolo naľavo.
„Kto si?"
„Yasuo. Posiela ma Tobi."
„Takže aj on ma chce zabiť?"
„Nie. Chce aby si sa k nám pridal."
„K Akatsuki?"
„Nie. K Gyoutenkin."
„Čože?"
„Odtrhli sme sa od Akatsuki. Akatsuki tvoria len štyria členovia. Nagato, Konan, Itachi a to malé decko."
„Tak Gyoutenkin hovoríš?"
„Áno."
„Čo z toho budem mať?"
Yasuo si dal dole masku.
„Upravíme tvoje telo tak, aby si mohol užívať sharingan ako keby si bol Uchiha. Tak isto aj Mokuton. Ako keby si bol Hashirama."
„Odkiaľ vieš o Mokutone?"
„Aj Orochimaru s jeho poskokom sa k nám pridali. Od neho to viem."
„Lenže ja už nemám sharingan."
„Nevadí. Dostaneš úplne nový. Tvoje DNA dostane pár vylepšení. Pod podmienkou, že sa k nám pridáš a budeš bojovať s nami. Inak ťa čaká istá smrť."
Danzou sa snažil postaviť, ale nešlo mu to. Yasuo mu s tým pomohol.
„Tak dobre."
Yasuo si nasadil masku a v tom momente po nich nezostalo ani jednej známky, že tu boli.