Romakčný príbeh 04 Hádka...

„Čo?“ spýtala sa Hinata. Nechcela a ani nestrávi noc v Sasukeho byte. Ani náhodou.
Je predsa verná Narutovi, a toto by nebolo správne.
„Upokoj sa,“ povedal jej Sasuke, „myslel som si, že radšej stráviš noc v suchu ako
vonku.“
Čo? Spýtala sa Hinata samej seba v duchu. Ona nie je predsa žiadny bezdomovec, že by mala spať vonku v daždi pod mostom! Má kde bývať a to je o dôvod viac prečo v tom byte nezostať.
„Tak si si myslel zle,“ povedala mu na to potichu, ale rázne.
„Takže tu nezostaneš?“ spýtal sa jej úplne pokojne.
„Nie.“
Sasuke prikývol. „Vieš kde sú dvere,“ povedal jej jednoducho a otočil sa jej chrbtom.
Hinata naňho hodila neveriacky pohľad. To ju ako najprv pozve a potom ju vyhadzuje, akoby to bolo celé jej nápad. „Čože?“
„Ktorej časti tej vety si nerozumela?“ spýtal sa jej stále otočený chrbtom.
V Hinate kypel hnev. Nevedela, kde sa to v nej nazbieralo, ale vedela, že sa to deje od vtedy, čo sa dozvedela, že Naruto zomrel. Zmiešavali sa v nej rôzne pocity. Hnev, smútok, láska. Láska k Narutovi. Smútok kvôli smrti jej lásky. A hnev preto, lebo si myslela, že pozná, aj keď za ten krátky čas, Sasukeho a pri tom sa od svojho odchodu vôbec nezmenil. Teraz, keď otvorila oči zaslepené všetkými tými pocitmi, zistila, že všetko, čo si o ňom myslela a tak trochu predstavovala bola jedná veľká lož. Že je to len sebecký egoista. A prečo sa vlastne vrátil?
„Vete som rozumela. Nerozumiem však o čo ti ide.“
„O čo mi ide?“ otočil sa k nej, konečne, tvárou a na tvári mu pohrával výraz absolútneho flegmatizmu.
„Presne tak.“
„Neviem o čom to hovoríš.“
Hinata prižmúrila oči a zostra sa pozerala a Sasukeho. Vedela, že si myslí, že je slabá a že veľa toho nedokáže, ale tentoraz to bude inak. Rozhodla sa, že už nenechá, aby ju všetci považovali za slabú a neschopnú povedať celú vetu.
„Ja ti poviem o čom hovorím,“ povedala mu a on skoro cúvol. Takúto Hinatu naozaj nepoznal a to sa mu nepáčilo, „Hovorím o tom, že si ma nasilu a nevedomky doviedol do tvojho bytu a teraz, keď som ti povedala, že tu nezostanem, lebo ktovie čo by sa tu dialo, ma vyhadzuješ akoby som bola...akoby...“ teraz, keď sa takto rozbehla sa zastavila. Nechcela zájsť až k vulgarizmom, „...akoby to bol môj nápad tu ostať!“
Sasuke jej na to nič nepovedal. Aspoň nie hneď. Nechcel ju ešte viac naštvať. Čo si to nahováral, keď si myslel, že Hinata je iná. Je presne ako iné dievčatá a dokáže sa naštvať z minúty na minútu. Čo si myslí, na koho sa tu teraz hrá? Doteraz nevedela povedať pol slova a takto si tu vyskakuje. Čo by dala väčšina dievčat za strávenie noci v jeho byte? A práve preto nie je úplne ako ostatné dievčatá v Konohe. Netúži po ňom. Sasuke sa v duchu arogantne usmial. Navrával si, že to dlho nepotrvá a aj ona za ním bude loziť. A keďže ju nechcel ešte viac rozohniť, pretože na takú malú a tichú osôbku bola rozzúrená až - až, musel vážiť slová. Zarazil sa. Prečo by musel? Je predsa Uchiha. Čokoľvek je povie, nedokáže byť naňho nahnevaná večne.
„Chcel som byť milý a pomôcť ti. Ty si moju pomoc odmietla. Sama tu nechceš byť, tak o akom vyhadzovaní hovoríš?“
Presne ako očakával. Nahnevala sa ešte viac. Ale hovorila to pokojne. „Takže ty si ma len vyprevádzal?“
„Presne tak,“ potvrdil jej to Sasuke.
„Takže ty vyprevádzaš ľudí tak, že im ukážeš, kde sú dvere a následne na to svoj chrbát?“ spýtala sa ho, stále pokojne.
„No...možno to bolo trošku nezdvorilé, priznávam. Ale netušil som, že si na tom až tak potrpíš.“
„Nejde tu len o mňa!“ skríkla, „Ide o to ako sa správaš!“
„A ako sa správam!“ kričal už aj on. Nedovolí, aby mu nejaké dievča, ako sa má chovať.
„Ako namyslený...“ nechcela nadávať a tak to ani neurobila. Kvôli nemu sa predsa len nezníži na nižšiu úroveň, „...človek!“
„Ó, vážne?“
„Myslíš si, že si sem môžeš doviesť nejaké dievča a potom... potom...“ zasekla sa. Práve teraz, keď bola taká rozbehnutá!
„Potom, čo?!“ využil jej zajakania.
„...robiť si s ňou chceš!“ dokončila myšlienku, dosť nahlas, spokojná, že našla vhodné slová.
„Nenamýšľaš si trochu?“ zasmial sa na tom Sasuke a z Hinaty na chvíľu vyprchal strach a nahradila ho nervozita. Čo keď si to celé naozaj iba namýšľala a totálne sa strápnila? „Myslíš si, že by som ťa vzal k sebe do postele?“ zase sa tejto predstave zasmial, „Spala by si na gauči a ráno by som ti urobil maximálne raňajky!“
Hinata nevedela, čo na tejto vete ju znova naštvalo, ale musela si priznať, že niečo také od Sasukeho čakala a že mal pravdu. Prečo si sakra myslela, že má niečo za lubom? Teraz to dávalo logiku. Ale myslela si, že bude mať aspoň trošku slušnosti a že ju nehodí na gauč. A to jeho: „...urobil maximálne raňajky!“ zrejme toto ju zasa naštartovalo.
„Možno som to naozaj zle pochopila,“ priznala si chybu po chvíli a on si dosť nahlas odfrkol, „ale odpovedz mi na jednu otázku.“
„Tak fajn,“ povedal akoby sa jej chcel čo najskôr zbaviť, čo aj bola pravda. Sám seba sa pýtal: „Načo som ju sem, dopekla, viedol?“
„Čo všetko bola lož z toho, čo si mi doteraz povedal?“
„Musíš byť konkrétnejšia.“
„Jasné,“ povedala Hinata a neskôr, keď na to spomínala, nevedela nájsť pravý dôvod prečo bola taká krutá, „povedal si, že ti je ľúto, že Naruto zomrel a pripisoval si to sebe a že mi to chceš nejako vynahradiť, aj keď som ťa o nič neprosila. Takže takto ti je Naruta ľúto, čo?“ po tvári jej začali stekať slzy. „Že si arogantný...“ vynechala slovo d*bil , „...to mi došlo. Ale že až tak!“
Sasukem to zamávalo viac, akoby dostal facku. Čakal všeličo, ale že naňho vytiahne Naruta, to bola rana pod pás.
„Ja som ti predsa ponúkol pomoc,“ povedal cez stisnuté zuby.
„Prespanie na gauči a možno raňajky? Tomu hovoríš pomoc? To odprevadenie domov by bola pomoc!“ Hinata nič z toho, čo jej ‚ponúkal‘ nechcela a ani o to nežiadala.
„Takže tým chceš povedať, že tlačím na pílu?“ spýtal sa.
„Také niečo.“
„Teraz mám otázku ja.“
Hinata preglgla a rozmýšľala nad tým, čo by sa jej chcel spýtať. No v hneve jej nič nenapadlo, a tak súhlasila. „Dobre.“
„Prečo, keď tu tak nechceš byť, ešte stále si?“ ďalšie z jeho ‚slušných‘ vyhodení.
„Pretože...pretože je toho na mňa priveľa aj bez toho, aby som musela znášať tvoje nálady! Raz si milý a potom sa chováš úplne inak!“
„To nebola odpoveď na moju otázku,“ povedal nespokojne Sasuke.
„Nespomínam si, že by si mi ty odpovedal na tú moju,“ kontrolovala mu Hinata a Sasuke si prvýkrát uvedomil, že toto dievča ním ešte poriadne zamáva.
„Vtedy som bol k tebe úprimný. Myslel som to vážne,“ odpovedal jej zlostne.
„A teraz akože nie si?“ pýtala sa ďalej.
„To je akosi veľa otázok a málo odpovedí na moje otázky,“ podpichol ju, čím jej chcel naznačiť, že čaká na jej odpoveď.
„Pretože chcem zistiť aký naozaj si a čo som si o tebe len namýšľala,“ odpovedala mu pokojne a na svoje prekvapenie zdvihla bradu.
„A aký si myslíš, že som?“ spýtal sa jej, na čo mu ona odpovedal zdvihnutým obočím, čím mu naznačila, že jej má odpovedať.
„Dobre,“ nadýchol sa, že je odpovie.
„Ale úprimne,“ pripomenula mu.
„Však dobre. Možno som povedal pár vecí, ktoré som nemyslel celkom vážne,“ pripustil a Hinata bola nie len spokojná ale aj pokojnejšia, „teraz ty,“ Hinate to už ani nepripadalo ako hádka, ale ako hra na otázky a odpovede. A Hinate sa to aj páčilo. Aspoň už nemusela kričať a nepripadala si, akoby to nebola ona.
„Vtedy, na Hore Kagov, som si naozaj myslela, že si milý a pozorný, proste, že si sa zmenil.“
Nastalo ticho. Hinata sa ho nič nepýtala a Sasuke nevedel, čo na to povedať. Nakoniec sa rozhodol, že Hinata by mala vedieť, keď už s tým začala, ako to je naozaj.
„Chcel som sa zmeniť,“ priznal a pozeral pri tom na koberec, „ale akosi mi to nejde. Možno je to kvôli tomu, ako na mňa ľudia pozerajú.“
„A čo si čakal, Sasuke?“ spýtala sa ho a on nevedel či to je reakcia na to, čo povedal, alebo ďalšia otázka.
„Neviem, ale vrúcne privítanie to isto nebolo, no toto som tiež nečakal.“
Hinata sa hnevala sama na seba, že to povedala, ale musela mu konečne otvoriť oči a dokázať mu, že nie všetko sa točí okolo neho. „Sám si povedal, že si tu nebol, keď ťa Naruto potreboval. Bol si s Orochimarom, s Akatsuki a potom zas s Orochimarom. Nemôžeš čakať, že to bude ľahké, aj keď si sa nakoniec vrátil, z čoho bol Naruto naozaj šťastný.“
Sasuke mlčal. Žeby mu Hinata konečne prehovorila do duše?
„Sasuke?“ spýtala sa ho po dlhej chvíli, keď nič nehovoril.
„Hm?“ pozrel sa na ňu a bolo jasné, že ho vytrhla zo zamyslenia.
„Prečo si sa vrátil späť do Konohy?“
Sasuke na ňu dlho pozeral. Uvažoval koľko jej má povedať. Myslel si, že na jeden večer si toho povedali až - až. Pozrel sa von oknom.
„Prestalo pršať,“ skonštatoval, čím dal Hinate jasne najavo, že na jej otázku jej neodpovie. Aspoň teraz nie.
„Jasné,“ pochopila to Hinata. Za iných okolností by mu na to niečo povedala, alebo aspoň vtedy, keď by mala takú bojovnú náladu ako v tento večer, ale kvôli tomuto sa už pohádali, a tak nemalo zmysel rozoberať to znovu, „tak ja idem.“
Pohla sa k dverám, ale Sasuke ju predbehol a otvoril jej ich.
„Mám to brať ako záchvat gentlemanstva alebo si zo mňa robíš srandu?“ spýtala sa ho Hinata, ale nie provokatívne, ale s takým humorným podtónom v hlase.
„Povedzme, že chcem zostať namysleným id*otom a ty máš na mňa veľmi zlý vplyv,“ povedal jej to takým istým tónom Sasuke a Hinata sa neubránila úsmevu.
„Tak ahoj,“ povedala a vyšla z jeho bytu a zbehla dole schodmi. Sasuke sa za ňou ešte chvíľu pozeral a potom s úškrnom zavrel dvere.
Natiahol sa ako mačka a začal rozmýšľať nad tým, prečo sa s ňou vlastne hádal. Začalo to takou somarinou! Prečo ju to tak naštvalo? To nechápal. A prečo sa nechal vyprovokovať? Väčšinou mal na tvári flegmatický poker face a ona ho donútila, aby sa, aj keď nie práve najvhodnejším spôsobom, nejako vyjadril. Proste sa správal ako taký hlupák. Podišiel k oknu, odhadujúc, že uvidí Hinatu, ako vychádza z vchodu a naskytol sa mu zaujímavý pohľad. Hinata sa stretla so Sakurou. O niečom sa rozprávali. Cez zavreté okno nepočul o čom a keby ho otvoril, určite by ho začuli a v rozhovore by nepokračovali. Malo by mu to byť jedno, pretože aj tak nepočuje o čom hovoria, ale niečo ho znepokojovalo. Bol to Sakurin výraz. Vôbec nevyzerala naštvane. Ba naopak, úplne pokojne. To sa mu nezdalo. Normálne by Sakura, keby videla nejaké dievča vychádzajúce z jeho vchodu, lebo si už určite zistila, kde býva a odhadoval, že v blízkej budúcnosti ho bude otravovať svojou prítomnosťou, asi by jej jednu vrazila alebo si sa aspoň pokúsila jej utrhnúť hlavu.
Hinatu zaskočila Sakura, keď vyšla z vchodu bytového domu, kde úplne náhodou býva Sasuke.
„Ahoj, Hinata,“ pozdravila ju Sakura s milým úsmevom.
„Ahoj, Sakura,“ pozdravila ju Hinata a už to opäť bola tá stará plachá Hinata, ktorá verila, že keby teraz povedala dlhšiu vetu, určite by sa zajakala. Čo sa to s ňou deje? Kde je tá bojovnosť, ktorú cítila pri Sasukem? Odišla od nej vtedy, keď opustila jeho byt? V každom prípade, v Sasukeho blízkosti bola úplne iným človekom. Veď sa s ním práve pohádala! Keby jej niekto, asi tak mesiac dozadu, povedal, že sa poháda so Sasukem, pomyslela by si, že je hodný psychiatrie. No a ono sa to stalo! Naozaj iba pred pár minútami?
„Čo tu robíš?“ spýtala sa jej Sakura a nevyzerala, že by sa chystala tak skoro odísť. Rozhodne mala v pláne sa zdržať dlhšie. Ale čo jej má Hinata povedať, aby ju nenaštvala a náhodou sa nepohádala už druhýkrát za jeden večer?