Uzumaki dvojičky - 43. O mesiac

Bol to dlhý mesiac. Hlavne pre Naokiho. Ani sa nestihol poriadne dostať zo zranení, ktoré mu uštedril Madara, a už hneď išiel do plného tréningového nasadenia. Po pravde, bolo to omnoho ťažšie ako predtým. Ale prinášalo to účinok. V mnohých veciach sa dokázal zlepšiť. Možno až na jednu.
„Naoki, musíš sa sústrediť."
„Keď to ale nejde."
Naoki ležal na zemi. Jeho telo nebolo zrovna v poriadku. Kusy kože mu z neho zliezali. Tá sa ihneď ale obnovovala.
„Premenu dokážem zastaviť a potlačiť. Ale všetko ostatné musíš zvládnuť sám."
„To ale nie je také jednoduché."
Starý muž sa posadil vedľa neho.
„Nechajme to tak. Za ten mesiac si spravil nejaký pokrok."
Naoki ťažko dýchal. Bol celý zadýchaný.
„Onedlho budeš mať pätnásť. V tvojom veku okrem pár ninjov nikto nedosiahol tvoju úroveň. Je to obdivuhodné."
„Keď už hovoríte o mojich narodeninách...Dajte mi predčasný darček."
„A aký?"
„Kto sú moji rodičia?"
Naoki natočil hlavu na starého muža.
„Veľa ľudí vie, kto sú tvoji rodičia. S niektorými si žil alebo žiješ. Keď ti to oni nepovedali, tak musím plne rešpektovať ich dôvod prečo to tak spravili."
„Niekedy mám taký pocit, že sa to nikdy nedozviem. Niekedy mám pocit, že moji rodičmi sú Nagato a Konan. Sú to ľudia, s ktorými som strávil najviac času. Navyše keď Nagato je z rovnakého klanu...Zaujímavé, že o ňom nikdy nehovoril."
„Možno preto, že by som vás spočítal na prstoch jednej ruky."
„To je to najhoršie, že ich asi všetkých nespoznám."
„Možno nie. Ale šanca je malá."

Naoki sa zahľadel do oblohy. Zdalo sa mu, že je oveľa modrejšia ako inokedy. Možno mal pravdu. Rozhodne však na nej bolo viac oblakov ako včera.
„Už je čas na návrat," hovoril Naoki.
„Veru je. Už je to mesiac."
„Poznáme sa už dlho a ja ani neviem vaše meno."
„To nie je podstatné."
„Ani môjho summona."
„To sa musíš spýtať jeho."
„Na jeho vek je celkom..."
„Nespomínaj jeho vek pred ním."
„Aha."
„Je na to mierne háklivý."
„A vy máte koľko rokov?"
„To nie je podstatné."
„Obidvaja ste takí tajnostkári."
Naoki sa na chvíľu odmlčal.
„Čo viete o kryštáloch?"
„Všetko."
„Tak prečo všetko dokázal Madara spomaliť čas na tak dlhú dobu? Príliš dlho to trvalo."
„Všetky kryštály sú o niečo silnejšie, keď sú všetky."
„To viem, ale..."
„Ono potrebuješ amulet, aby si ich dokázal použiť. Lenže on bol pomocou nich oživený. Preto predpokladám, že jeho telo sa stalo obrovským amuletom."
„To je zlé."
„Mal by som aj inú teóriu."
„Akú?"
„Zakladajúca sa na fakte, že to existuje."
„Čo?"
„Ale nič."
„Asi by som mal už ísť."
Naoki sa s námahou postavil. Jeho koža už bola na mieste. Hoci niekoľko kíl sa povaľovalo na zemi.
„Zbohom!"
Naoki spravil niekoľko pečatí. Premenil sa na lístie a vietor ho odfúkol preč.

V Dažďovej bol, ako zvyčajne, daždivý deň. Nagato s Itachim sedeli v oknách na najvyššom poschodí najvyššej budovy v Dažďovej.
„Už by sa mal vrátiť," povedal Itachi.
„Už je to veru mesiac."
„Mali sme s ním plány, aby zosilnel. Ale všetko je behom pár dní preč."
„Úprimne, nevieš čo sa tam môže naučiť."
„So sharinganom ho tam asi ťažko naučia narábať. Zlepšil by si genjutsu..."
„Možno sa tam nájde niečo také ako sage mód. Nebojoval si proti niekomu kto ho mal."
„Len to na Madaru platiť nebude."
„Si Uchiha. Vieš čoho je sharingan schopný. V najhoršom prípade som ochotný vzdať sa svojich očí. V Naokim vidím väčší potenciál rozviť ich silu ešte viac."
„To hádam nebude nutné."
„Ak to pomôže zastaviť Madaru a nastoliť mier."
„A čo Natsumi? Spoločnými silami..."
„Dvojičky...Spoločná sila...Kyuubi...Dokonca dvaja..."
„Spoločnými silami by to mohli obidvaja zvládnuť."
„Lenže spolu ešte nikdy nebojovali. Ich spolupráca by bola na dve veci."
„Myslím, že je asi treba vyjsť s pravdou na povrch," povedal Itachi.
„Myslíš?"
Zrazu ucítili tlak vzduchu. Miestnosť sa začínala napĺňať lístím. Naoki sa zjavil priamo pred nimi.
„Tak rozprávaj!"

Kakashi a jeho tím stáli pred bránou. Bránou do Oblačnej. Lenže nemali namierené do nej. Práve naopak. V túto chvíľu sa odtiaľ vracali naspäť z Listovej.
„Som vám vďačný za pomoc, Raikage-sama," zdvorilo hovoril Kakashi.
„Aj ja, Kakashi-san. Naša spolupráca bola výborná, aj keď medzi našimi dedinami nie sú najlepšie vzťahy."
„Každopádne, my musíme už ísť naspäť. Ešte sa uvidíme. Zbohom!"
„Zbohom!"
Všetci sa pomalým krokom vydali smerom domov. Chvíľu ešte kráčali, ale potom prešli do plynulého behu.
„Táto misia bola asi najťažšia, na ktorej som bol," hovoril Sasuke.
V podstate mal aj pravdu. Ešte nikdy neskončil s dierou v stehne, škrabancami po celom tele a so zlomenou rukou.
„Prídu ešte ťažšie," hovorila Sakura.
Tá vyviazla iba so škrabancami. Predsa, držala sa viac vzadu a poskytovala skôr lekársku pomoc ako bojovú.
Natsumi sa tej misie ani neuskutočnila. Po spojení s Oblačnou a zistení, že v tom má prsty Tobi, radšej zostala v dedine. Jej rozhodnutie to síce nebolo, ale rozkazy sa musia počúvať.
„Hlavné je, že sme všetci zdraví," povedal Sasuke.
Kakashi taký nadšený nebol. Keď členom Akatsuki, teraz Gyoutenkinu, nie je len tak hocikto. Títo ninjovia boli silní až dosť. Divil sa, že v podstate sú to radoví ninjovia, nukenini, ktorých si len najali. Hoci by možno aj porazili niektorých členov Gyoutenkinu a sú aj na úrovni kage. Akí sú potom oni silní, keď toto sú príliš slabí ninjovia, aby sa k nim prijali. Možno len o to nestáli. Každopádne, stojí na zamyslenie.

Lenže čas na premýšľanie Kakashi nemal.
„Konečne sa stretávame, Kyuubiho jinchuuriki."
Uprostred cesty na nich čakali Hidan a Kakuzu.