Forever or never 61:Niektoré duše sa vracajú...

Hidan neveril, že to naozaj počul. Že to bol jeho hlas. Nie. Určite to nemohol byť starcov hlas. On je predsa mŕtvy. Ležal vedľa neho, keď vydychoval naposledy, videl, ako ho jeho Predchodcovia berú na Onen svet. To všetko sa mu predsa nemohlo snívať. Muselo to byť skutočné. Ale tým pádom to, čo počul nebolo reálne. Presne tak. Len sa mu to zdalo. Prvýkrát mu zomrel pred očami niekto na kom mu naozaj záležalo a teraz mu hrabe a počuje jeho hlas vo svojej hlave. Hidan v duchu prikývol. Áno, tak to musí byť. Nič iné ani nemohlo. Starec sa predsa nemohol vrátiť. Nemohol. Nebola tu ani Sora, aby ho dostala späť. A ako by mohla, keď jeho telo zobrali tí duchovia? Pokrútil hlavou. Nemal by sa nad zamýšľať. Akurát mu z toho hrabne. Postavil sa. Mal by sa sústrediť na iné veci. Na vojnu, ktorá prepukla. Na pomoc Sore v hľadaní toho prekliateho portálu. A na Akatsuki. Itachi sa pred smrťou jasne vyjadril. Budú ho hľadať, aby sa mu pomstili za to, že ich zradil. No on sa ich nebojí. Nie, nemal na to dôvod. Nakope ich do zadku za všetky tie roky, čo tam strávil. A mal by sa tiež sústrediť na hľadanie Nasledovníka, keď už sa stal tým Hľadačom. Ktovie kde je? Starec ho predsa našiel v Akatsuki, čo určite nebola nijaká výhra. Hm, teraz by sa mala u jeho Nasledovníka prejaviť nesmrteľnosť. Ktovie kedy si to všimne. Keď ho niekto nabodne alebo si možno všimne, že za pár rokov vôbec nezostarol. Hidan sa zamyslel. Už si ani nepamätal na to, kedy a ako zistil, že je nesmrteľný.
Teraz ako právoplatný Hľadač by mal všetko vedieť, nie? No necítil sa, že by zistil niečo viac. To si z neho starec vystrelil? Ako má byť teraz dobrým Hľadačom a uspokojivým Predchodcom, keď nájde svojho Nasledovníka, keď toho veľa o svojom poslaní nevie? Dobre, niečo povedal starec, keď im rozprával o Hľadačoch predtým, ako sa objavili Kagovia, ale bude to stačiť? Čo ak bude jeho línia mizerná len kvôli tomu, že on je nanič Hľadač? A čo ak nemá tie vedomosti, pretože nie je vhodný na to byť Hľadačom? No to by ho potom starec predsa neoznačil, nie? To je hlúposť. Zahriakol sám seba. Absolútne!
Chcel vykročiť pravou nohou, že pôjde za Sorinou skupinou a povie im, že starec odišiel a že sa už nikdy nevráti. No v tom počul niečo, prečo zostal stáť ako obarený, s jednou nohou vo vzduchu a otvorenými ústami.
„Vidieť ťa premýšľať bolo naozaj zaujímavé.“
To bolo naozaj? Naozaj počul ten hlas, ktorý bol tentoraz pobavený? Nesnívalo sa mu to? Musel sa presvedčiť, že sa mu to nezdá, že nie je blázon, že nemá halucinácie. Musí! Jednoducho musí! Pravú nohu položil opäť na zem a pomaly sa otočil dozadu. A to, čo tam videl mu vyrazilo dych.
„Nie,“ chcel to povedať nahlas no z úst mu nevyšlo nič viac ako chrapot. Úplne mu vyschlo v ústach. No to či má teraz hlas, alebo nie, ho nezaujímalo. To, na čo sa práve pozerá, nemôže byť skutočné a už vôbec nie možné!
„Čo myslíš tým nie?“ spýtal sa ho a naklonil hlavu nabok.
Hidan si – predtým, ako mu odpovedal- odkašľal, aby sa mu lepšie rozprávalo. Už normálnym hlasom mu odpovedal na otázku: „Nemôže byť možné, aby si tu teraz bol.“
„Čo konkrétne myslíš tým, že tu som, že existujem?“ spýtal sa ho konverzačným tónom a Hidana napadlo, že takto sa s ním ešte nerozprával. To si z neho robí dobrý deň, alebo čo? No aj tak mu odpovedal.
„Stojíš predo mnou a rozprávaš sa so mnou, pričom by si mal byť mŕtvy, lebo ty si mŕtvy! „Ďakujem, že si mi to pripomenul,“ poznamenal sarkasticky starec.
Hidan zostal zarazený. Začal krútiť hlavou. „Toto je sen! A dosť mizerný! Prečo sa mi, ku*va, snívajú takéto koko*iny?!“
„To sa ti nesníval, ty tupec,“ povedal podráždene starec, ktorému Hidanovo správanie liezlo krkom. No Hidan ho prepočul.
„...toto je absolútne v r*ti! Mne muselo totálne preskočiť! Totálne mi hrabe! Musím sa liečiť!! Existuje vôbec nejaká terapia pre bývalého kriminálnika a aktuálneho Hľadača?!“
Hidan by bol pokračoval v tejto triáde, keby ho starec neprerušil. „Stačí!“
Tak ako Hidan vtedy strnul v pohybe, teraz hneď prestal rozprávať. Bol úplne v šoku. Rozpráva sa s mŕtvym! Dokážu toto aj ostatní Hľadači? Možno by sa mal spýtať starca. Potom sa zarazil. To sa má rozprávať s duchom!?
„Nechaj ma to láskavo vysvetliť!“ zvýšil hlas a pozrel sa na Hidana pohľadom, ktorým mu naznačil, aby bol ticho a Hidan, ešte stále v šoku, nemal dôvod, aby ho prerušil či aby utiekol. Možno mu to jeho halucinácia vysvetlí. V to aspoň dúfal.
Hidan prikývol.
„Fajn,“ vydýchol si starec. Bol rád, že má Hidan záujem ho vypočuť. Nevedel, čo by urobil keby nie a musel ho k tomu nútiť, „som naozaj mŕtvy a teraz som naozaj duch...“
Pozrel sa na Hidana v očakávaní, že začne šalieť – kričať, bežať naokolo, snažiť sa prestrčiť ruku cez jeho hruď, trhať si vlasy a podobne. No ten naňho iba vyjavene pozeral. Vyzeral akoby mu odľahlo. A naozaj. Hidan bol rád, že to nie je halucinácia. Dobre no...aj duch je pritiahnutý za vlasy.
„A vidíš ma z nejakého dôvodu,“ pokračoval pomaly. Chcel, aby to pochopil, „a ak ťa to upokojí, aj ja som videl svojho Predchodcu.“
„Aha!“ doplo Hidanovi. Toto znamenala tá veta: Uvidíš ho skôr ako sa nazdáš! Takže nie je psycho. Toto prežívali všetci Hľadači, nie len on. Odľahlo mu.
„A budem tu kým nenájdeš svojho Nasledovníka a táto moja forma vlastne znamená, že budeš vedieť všetko o Hľadačoch. Cezo mňa. A kým budeš Hľadať svojho Nasledovníka, nadobudneš dosť skúseností, ktoré mu predáš. Celý čas, čo som bol s tebou, som svojho Predchodcu už nevidel. Čo je super, lebo by mi určite vyčítal, že nadávam, ako to robil celý čas, čo bol v tejto forme so mnou,“ poslednú vetu dodal trochu frflavo.
Hidan naňho pozeral neschopný slova. „Tak teraz mám naozajstnú dilemu,“ povedal Hidan pomaly a zamyslene.
„Akú?“ zaujímal sa starec. Hidan ti prijal oveľa lepšie ako on. On na svojho Predchodcu zaútočil, lebo si myslel, že to je nejaký jeho nepriateľ, ktorý nevedel o tom, že jeho učiteľ je už po smrti. Následne na to cez neho preletel a začal nadávať. Myslel si, že je hodný blázinca a jeho Predchodcovi trvalo asi dve hodiny kým ho upokojil a vysvetlil mu to.
„Neviem či chcem nájsť svojho Nasledovníka skôr alebo neskôr,“ priznal sa.
„Nechápem,“ povedal zamračene starec.
„No,“ začal Hidan, „ak ho nájdem skôr, tak budem skôr smrteľný. A ak ho nájdem neskôr, budem celý ten čas prenasledovaný duchom svojho Predchodcu, čo je dosť depresívne.“
„Ty malý nevďačník s ulízaným účesom...“ začal starec, ale Hidan ho rýchlo prerušil, lebo vedel, že toto by sa skoro neskončilo. A práve preto mal tú dilemu!
„A to budeš všade so mnou?“ rýchlo zahováral.
Starec najprv pocítil nutkanie dokončiť vetu, no potom tomu odolal. Na to bude mať času viac než dosť. „Áno.“
„Čože?!“ zarazil sa Hidan. To hádam nie! „Aj keď budem...“
„Ty hlupák! Máš plniť svoje poslanie a nie chodiť za nejakými žen...“
„O čom to hovoríš?“ nechápal Hidan.
„O čom to ty hovoríš?“ vrátil mu starec.
„Ja vravím o sprchovaní a chodení na záchod! A ty?“
„No...niečo podobné,“ odvetil vyhýbavo starec.
„Láskavo mi odpovedz normálne, lebo...“ začal Hidan, no starec ho prerušil.
„A mal by si vedieť, že ma vidíš len ty.“
„Takže si budú myslieť, že sa rozprávam sám so sebou?“ nedokončil to, čo chcel povedať, lebo úprimne ani nevedel, čo by za to lebo doplnil, keďže starec je teraz duch.
„Presne tak!“ odpovedal s úškrnom.
Hidan vydal zvuk niečo medzi zavrčaním a povzdychom.
„Ale tým sopliakom to môžeš povedať.“
„Nebudem prekliaty?“ zareagoval podozrievavo Hidan.
„Myslíš, že ťa chcem zabiť?“ nadvihol sivé obočie.
Hidan pokrútil hlavou. „Tak teda poďme za nimi. O chvíľu pôjdeme na misiu a ešte raz sa chcem poriadne najesť,“ vyhlásil a vybral sa dole kopcom. Starec šiel za ním a Hidan potom schválne spomalil. Starec ho predbehol a on šiel tesne za ním. Na tvári sa mu objavil úškrn. Neodolal. Natiahol ruku a prestrčil ju cez starcovu hlavu. Nato sa kopcom rozliehal jeho rehot miešaný so starcovými nekončiacimi nadávkami.

„Na to, že si odprevadil starca na Onen svet, si nejaký vysmiaty,“ poznamenala podozrievavo Sora s nadvihnutým obočím, keď Hidan došiel do ich izby, ktorú im pridelili Kagovia. Práve si obúvala druhú čižmu a podozrievavo sa naňho pozerala. Čakala, že bude zachmúrený, keď videl zomrieť svojho Predchodcu, s ktorým si, ako si aspoň ona myslela, dobre rozumel. No on sa len uškŕňal, spokojný sám so sebou, že si dokázal vystreliť so starca, aj keď je duch.
Hidan pokrčil plecami a sadol si na kraj stola, ktorý bol pri okne. Poprezeral sa po miestnosti a zistil, že sú tam všetci siedmy. Riko si dávala svoje blond vlasy do chvosta, pričom si nechala pásik vlasov z každej strany voľne padať do tváre. Tričko s dlhým rukávom zelenej farby po pupok a tmavomodré trištvrťáky mala bez dier a čisté. Dvojičky dlho nevydržali a už sa prepaľovali pohľadmi. Tentoraz bolo dôvodom takmer presne rovnaké oblečenie- dlhé čierne nohavice, ktorých konce si zastrčili do topánok a tričká s dlhými rukávmi, ktoré sa líšili len farbami (Seiichi tmavofialové a Shinichi tmavomodré). Tí, čo im ich vyberali si zrejme mysleli, že robia dobre, keďže sú dvojičky. Otany do seba ešte pchal jedlo a zároveň si obliekal modrú mikinu so zipsom. Keita si navliekal čierne tričko a pritom si svoje blond kučeravé vlasy rozstrapatil ešte viac ako boli predtým. Daisuke sa smial na hádke Seiichiho a Shinichiho a už mal oblečenú novú tyrkysovú mikinu.
„To bude asi tým, že tak celkom neodišiel,“ povedal a Sora nadvihla obočie. Ostatní si konečne uvedomili, že Hidan vošiel a venovali ich rozhovoru svoju pozornosť. No, okrem dvojičiek, ktoré boli ešte stále v sebe.
„Chceš tým povedať, že si ho neodprevadil?“
Pokrútil hlavou a Sora tomu rozumela ešte menej. Už aj klony sa prestali biť a počúvali ich.
„To som nepovedal,“ tajomne prehlásil a s nepatrným úškrnom sledoval, ako tomu nerozumejú. Dokonca ani ten Daisuke, ktorý všetko pochopil prvý, aj keď je najmladší.
„Tak čo to má znamenať?“ dožadovala sa odpovede Sora.
„Odprevadil som ho. No neodišiel tam celkom preč.“
Sora sa zamračila. Na hádanky nemajú čas. O chvíľu sa majú stretnúť sa väzňami, čiže ich jednotkou a musia sa vydať na misiu. Ešte predtým im však musia vysvetliť o čo ide. Akurát mu to chcela vytmaviť , keď sa ozvala Riko a všetkým prezradila odpoveď.
„Hidanov Predchodca je duch a vidí ho len on.“
Hidan zahundral čosi v zmysle, že blondína pokazí každú zábavu.
„To fakt?“ zvolala Sora a vyskočila na rovné nohy, „Kde je teraz?“
„Po mojej pravici,“ odpovedal jej unudene a nechápal z čoho je taká nadšená.
Podišla ku miestu, kde jej ukázal Hidan a stála presne oproti starcovi, ktorý sa na ňu pozeral trošku nedôverčivo. „Tu?“ ukázala pred seba a Hidan prikývol a sledoval, čo sa bude diať. Na Sorinej tvári sa objavil diabolský úškrn a rukou prešla cez starcovu hlavu. Nevidela ho, no pamätala si aký bol približne vysoký. Potom ruku odtiahla a prešla mu cez hruď, zase vytiahla jej ruka bola v starcovom bruchu. Po každom preniknutí cez jeho telo sa tlmene zachichotala a triafala ďalšie miesta. Hidan sa snažil zamaskovať smiech kašľom, no veľmi sa mu nedarilo.
„Zastav ju,“ precedil pomedzi zuby starec a keby mohol asi my Soru kopol. No Hidan sa smial ďalej.
„Zastav ju,“ zopakoval.
Keď ju Hidan nemienil zastaviť, tromi krokmi sa posunul doprava a Sorina ruka už neprechádzala jeho telom. „Myslím, že to stačilo,“ poznamenal a prechádzal si rukou po oblečení, akoby ho Sora zašpinila, aj keď sa ho nemohla dotknúť. Hidan zaregistroval, že starec je mimo Sorinho dosahu a že jej ruka prechádza naozaj len vzduchom, čo ona nemohla vedieť. Chcel ju na to upozorniť, no starec naňho zavrčal: „Skús to urobiť a budem s tebou absolútne všade. Rozumieš? Všade!“
Hidan nasucho preglgol, lebo podľa starcovho výrazu vedel, že to myslí smrteľne vážne. I keď...možno povedať smrteľne vážne o mŕtvej osobe?
„No, Sora,“ povedal Hidan a Sorina ruka zastala vo vzduchu.
„Čo? Presunul sa inde?“ a začala sa obzerať po miestnosti, aj keď bolo nad slnko jasnejšie, že Hidana staršieho neuvidí.
„Nie,“ klamal Hidan, lebo vedel, že keby jej povie pravdu, tak by od neho dožadovala miesto, kde sa nachádza, „ale myslím, že by sme už mali ísť za tými väzňami.“
„Ešte máme čas,“ poznamenal s plnými ústami Otany.
„Ale čím skôr im vysvetlíme misiu, tým skôr na ňu pôjdeme. Myslím, že nemáte toľko času, aby ste ho mohli takto strácať.“
„Pravda,“ pritakali naraz dvojčatá a museli sa zhlboka nadýchnuť a nato vydýchnuť, aby sa opäť nezačali hádať.
„Dobre,“ prikývla Sora, „tak poďme.“
Podišla ku dverám a ostaní za ňou a potom aj Hidan, ktorý predtým, ako vyšiel z miestnosti zhabal posledné tri chlebíčky.

„Nejako skoro!“ privítal ich Tieň, ktorý, tak ako ostatní väzni, vyfasoval ninja oblečenie, práve dojedal jedno, ktoré im zaobstarala Aliancia. Nemôžu ísť predsa na misiu vyhladovaní.
„Nebudeme zbytočne márniť čas,“ začal Keita, „lebo ho nemáme nazvyš a chceme ísť na tú misiu čo najskôr,“ Tieň prikývol. Už prekonal komplex voči ostatným a normálne sa s nimi rozprával.
„Takže vyrážame?“ spýtal sa a väčšina väzňov presunula svoj zrak na nich.
„Hneď po tom, čo vám vysvetlím, o čom je misia!“ vyhlásila Sora a tentoraz získali pozornosť všetkých, „Takže...“