Forever or never 62: Posledná misia...

„Čiže máme iba zničiť ich zásoby?“ spýtal sa Tieň tónom, ktorý naznačoval, že nečakal takú ľahkú misiu. Založil si ruky za hlavu a prehlásil: „To bude pohoda!“ a ostatní väzni prikyvovali alebo súhlasne hmkali.
„Nenápadne máme zničiť ich zásoby,“ opravila ho Sora, „to je niečo iné.“
„Absolútne nechápem prečo to potom dali pod Sorine velenie,“ zamyslene povedal Shinichi a neuvedomil si, že povedal svoju myšlienku nahlas.
„Čože?“ otočila sa k nemu Sora s nadvihnutým obočím.
„Bože, to mi fakt vyletelo z huby?!“ zakryl si ústa rukou a čakal, kým sa Sora naštve, ale po hlave dostal od niekoho iného. Otočil sa, šúchajúc si poranené miesto, a všimol si Hidana so zdvihnutou rukou a vražedným výrazom. Vedľa neho neviditeľný starec dohováral Hidanovi: „Upokoj sa. Má rozdvojený mozog. Pamätaj na to.“
„To bolo začo?“ ublížene sa ho spýtal Shinichi stále sa držiac za hlavu.
„Spomeň si na to, čo si povedal,“ zavrčal Hidan, „alebo na to potrebuješ druhú polovicu mozgu prebývajúcu v druhom klone?“
Shinichi sa naňho pozeral s otáznikom v očiach a po nekonečne dlhých sekundách, počas ktorých Hidan zvažoval či ho nemá náhodou nakopnúť ďalšou ranou, mu to doplo. Prihlúplo sa usmial. „Prepáč.“
Hidan dostal nápad. Ak mu vrazí ešte raz, tak možno začne rozmýšľať normálne. Znova zdvihol ruku, no Shinichi sa skryl za svojho brata, ktorý začal byť nervózny, lebo vedel, že Hidan ich nerozoznáva a bude mu jedno, ktorého z nich trafí.
„Stačí!“ zvolala Sora a uprene sa pozerala na Hidana, ktorý sa zatváril akoby mu zjedli poslednú večeru, a nakoniec zložil ruku, načo si dvojčatá naraz vydýchli a vzdialili sa od neho, „na túto misiu nemáme dosť času,“ otočila sa k väzňom, „preto očakávam, že ma budete počúvať, lebo som zodpovedaná za vaše životy, i keď asi nikomu chýbať nebudete,“ dodala šeptom, takže ju nikto nepočul, „je vám to jasné?!“
Ozvalo sa zborové „Áno!“ „Hej!“ „Jasné!“
„Si píš, cica,“ uškrnul sa Tieň a Sora dosť výrazne prevrátila oči v stĺp.
„Takže ideme!“ zavelila Sora a dali sa do pohybu.

„Naruto, nepredbiehaj sa!“ počul Sasuke ženský hlas, potom akési šušťanie a šúchanie, zjojknutie a mrmlanie. Podišiel bližšie k mreži kdesi v podzemí a nastražil uši. Počul správne Narutovo meno alebo sa mu to iba zdalo? A čo by tu robil? Moment, je tu ešte s niekým. Žeby Sakura? Dych sa mu zrýchlil a len- len, že sa nenacapil rovno na mrežu, lebo by bolo po ňom. Tí, čo ho zatkli mu s dosť veľkým zadosťučinením povedali, čo tieto špeciálne mreže dokážu.
„Sasuke?“ spýtal sa niekto. Mužský hlas. Naruto!
„Drž hubu!“ buchot a syknutie od bolesti, „Nikto nesmie vedieť, že sme tu!“ šepkala Sakura a syčala tak, že jej skoro nebolo rozumieť.
„To bolelo!“ šepkal už aj Naruto.
„Však aj malo!“
Sasuke počul pohyb vedľa svojej cely a povedal si: teraz alebo nikdy!
„Sakura?“ spýtal sa šeptom a ona sa mykla.
„Sasuke- kun?“ stála na mieste a podľa toho, že sa otáčala okolo svojej osi, hľadala miesto, odkiaľ počula Sasukeho hlas.
„Sakura, tu som!“ povedal o niečo hlasnejšie ako šepot. Nevedel či je v tomto podzemí sám alebo tu je ešte niekto iný.
Sakura sa otočila a čupla si, takže mali oči na rovnakej úrovni, keďže Sasuke sedel. Už – už sa chcela dotknúť mreží, ale Sasuke ju rýchlo zastavil.
„Nedotýkaj sa toho! Vyšle ti to do tela niekoľko voltov a je po tebe!“ varoval ju a stále sa rozprávali potichu.
„Sasuke! Ako dlho som ťa nevidel!“ povedal nahlas celý od seba Naruto a tiež sa vrhol k mreži, pravdepodobne preto, aby ju otvoril silou, no našťastie ho zastavila Sakura.
„Dotkni sa toho a zabije ťa to!“ držala ho pod krkom.
„Dobre,“ povedal pridusene a ona ho pustila, „si brutálna Sakura- chan,“ povedal obviňujúco a šúchal si krk.
„Ako ťa odtiaľto dostaneme?“ spýtala sa Sasukeho a Naruta absolútne odignorovala.
„Čože?“ spýtal sa Sasuke. To azda nemyslia vážne. I keď...načo by asi tak prišli?
„Sakura, myslím, že si udrel hlavu,“ mudroval Naruto.
Tá mu pohrozila päsťou a Naruto sa stiahol. „Tak...ako sa otvoria tie mreže?“
„Máme niekoho zmlátiť?“ spýtal sa s iskrou v očiach Naruto a zapraskal hánkami.
„Keď ma zavierali, tak prešli rukou po stene vedľa mreží. Napravo. Všetko tu riadi chakrový systém, nie kľúče.“
„Takže stačí, aby sme chakrou otvorili mreže?“ spýtal sa Naruto nadšene a podišiel k stene napravo Sasukeho mreži. Už ju chcel otvoriť, no Sakura ho chytila za zápästie a prísne sa naňho pozrela.
„Čo ak to otvorí niekto iný ako dozorca, tak sa spustí poplach?“ spýtala sa ho s nadvihnutým obočím.
„Tak čo najrýchlejšie vypadneme,“ povedal jej na to, „Sasuke, priprav sa.“
Sasuke sa postavil k mrežiam, kde videl, že sú dvere a sledoval ako Naruto prešiel rukou po stene a dvere sa začala s vrzgotom otvárať. Rýchlo vyšiel. Poplach nepočuli, no možno naozaj existuje a počujú ho iba strážnici. Nechceli to zisťovať tým, že tu budú na nich čakať.
Hneď ako Sasuke vyšiel, Sakura mu svojou silou oslobodila ruky od pút. Chytil ho za ruku a spolu s Narutom bežali kade ľahšie.

Sora so svojimi priateľmi a oddielom väzňov stála medzi stromami a hľadela na budovu na veľkej čistine, v ktorej mali byť zásoby a ktorú mali zničiť. Rukou rozhrnula krík, aby lepšie videla. Na každom rohu budovy stál jeden strážnik. Takže buď zabijú strážnikov a potom zničia budovu, alebo to urobia naraz. Vedľa nej Riko zhíkla.
„Čo je?“ spýtala sa jej Sora.
„Miesto, kde je portál...nie je neďaleko odtiaľto...“ povedala a vyvaľovala oči na budovu.
„Čože?!“ zvolala Sora a nemohla uveriť vlastným očiam. Takže musí splniť túto misiu a potom ešte rýchlo utekať za portálom? To majú ešte nemej času, ako si mysleli, „tak kde teda je?!“
„Tu...“ hlesla Riko. Sora na ňu najprv nemo civela, no potom s týmto faktom oboznámila ostatných, čo vyšli z portálu a Hidana. Oboch Hidanov.
„Sú v ri*i,“ poznamenal starec a Hidan prikývol, keď Sora s Riko dali hlavy dohromady a ostatní sa vzdialili.
„To teda. Majú zničiť to, čo hľadajú,“ pokrútil hlavou, „myslíš, že o tom Kagovia vedeli?“
„Spýtaj sa blondíny,“ odporučil mu starec.
„Výborne,“ zatváril sa kyslo Hidan, „teraz, keď niečo nebudem vedieť, tak sa to budem pýtať jej nie? Koľko je hodín? Kedy bude obed? Myslíš, že bude dnes pršať?“
„Na toto ti nebude môcť odpovedať,“ povedal mu na to starec, „ale bola na tom zasadaní, takže to či to vedeli, by mohla vedieť.“
„Tak po prvé: to by sa netvárila tak prekvapene, takže to nevedela. Po druhé: pýtal som sa teba. Po tretie: bol si tam tiež!“
„Hidan!“ zvolal starec akoby ho videl prvýkrát v živote.
„Čo je?“ nehodil nechápavý výraz.
„To bola aká úvaha!“ zhíkol starec a zaškeril sa. Hidan sa od neho odvrátil a hundral niečo v tom zmysle, že komu čo urobil, keď vyfasoval tohto tu.
„Aha,“ drgol Shinichi Seiichiho, „Hidan sa rozpráva sám so sebou.“
„Rozpráva sa so svojím predchodcom, ktorého vidí len on,“ opravil ho Seiichi.
„Ale vyzerá pri tom ako de*il,“ škerilo sa jeho dvojča.
„Skús mu to povedať a zabije ťa,“ varoval ho Seiichi, lebo Shinichi naozaj vyzeral , že by bol schopný to urobiť. No po bratových slovách mu klesol hrebienok.
„ Nemá ma rád,“ hlesol.
„To teda nemá,“ potvrdil mu to, „a preto nemá rád ani mňa.“
„Prečo?“
„Lebo vyzeráme rovnako,“ pripomenul mu Seiichi, akoby na to zabudol.
Shinichi už otváral ústa, že sa o tom bude škriepiť, že on vyzerá lepšie a tak ďalej a Seiichi si to veľmi dobre uvedomoval a preto ho zastavil predtým, ako by to spustil.
„A nemá ťa rád, lebo...absolútne netuším.“
„To si mi ale pomohol!“ ironicky mu poďakoval Shinichi a potľapkal ho po chrbte. Zamierili k Sore a Riko.
„Tak ako budeme pokračovať?“ spýtal sa Seiichi.
„Nemôžeme zničiť portál,“ povedala akoby už bolo rozhodnuté Sora.
„Takže misia sa ruší?“ spýtal sa prekvapene Shinichi, „Čo sa stane z väzňami?“ otočil sa a videl, že sú pohrúžení do rozhovorov a pravdepodobne by ich správa, že možnosť, že budú slobodní zmizne, zničila.
„Práve toto nevieme,“ priznala sa Riko. „Nevieme či ich premiestnia do nejakej inej väznice, ale tým, že zrušíme misiu ich nepotešíme.“
„Lenže je tam portál,“ pokračovala Sora, „takže len musíme prísť na spôsob, ako zničiť zásoby a zároveň nezničiť portál.“
„No neviem ako vy, ale na niečo som prišiel,“ ozval sa Shinichi a pozreli sa na neho ako na zjavenie.
„Na čo si prišiel?“ prekvapene sa ho spýtal Seiichi.
„Že na to potrebujeme väčší mozog, čiže...“
„Daisukeho,“ dokončili všetci naraz.

„Je to naozaj komplikované,“ povedal Daisuke, keď mu povedali, čo zamýšľajú a už pri nich sedeli aj Keita, Otany, Hidan a starec. Prešla nimi vlna zúfalstva. Ako sa majú dostať domov a pritom nezničiť životy desiatok ľudí?
„No určite neboli zavretí len tak pre nič za nič, čiže si to pravdepodobne zaslúžia,“ povedal nahlas Otany, načo sa k nemu všetci otočili.
„Aj my sme tam boli a pri tom sme nevinní,“ pripomenul mu Seiichi.
„A niektorí sú možno tiež nevinní,“ povedal Keita a mračil sa na Otanyho.
„A niektorí svoje činy ľutujú,“ dodala Riko.
„A nezabúdajme, že ja som bol svojho času obávaný zabijak,“ vložil sa do toho Hidan.
„Prepáčte,“ zahundral Otany. Chcel im len uľahčiť rozhodovanie. Keby nemalí výčitky svedomia kvôli väzňom, tak by prešli portálom.
„Chápem, prečo si to povedal,“ povedala mu potichu Riko, ktorá sedela vedľa neho a keď videla, ako sa tvári, tak mu prešla myšlienkami.
„A keby sme prešli portálom a velenie predali Hidanovi?“ spýtal sa Shinichi a Hidan sa naňho zamračil. Shinichi sa mimovoľne posunul ďalej od Hidana.
„Nehádž to, ku*va, na mňa!“ precedil pomedzi zuby.“
„No ja som rozmýšľala, že by sme to takto urobili,“ povedala pravdivo Sora, „ešte predtým, ako sme šli na tú misiu,“ dodala, keď videla, ako sa Hidan tvári, „na Zasadaní rady sme sa myšlienkami rozprávali s Riko a toto bol jediný spôsob, ako dostať väzňov späť po ukončení misie, keď prejdeme portálom.“
„Lenže misia sa ešte ani nezačala“ povedal starec.
„Lenže misia sa ešte ani nezačala,“ zopakoval jeho slová Hidan, no to nemohol nikto vedieť.
„Takže to pravdepodobne nespĺňa to, čo ste si mysleli na Zasadaní rady,“ pokračoval starec a Hidan to opäť zopakoval.
„A k tomu,“ uškrnul sa starec, ale Hidan ho nevidel, lebo sa pozeral na Soru, aby to vyzeralo, že to hovorí sám za seba a nie, že mu to hovorí starec.
„A k tomu...“
„Som poleno.“
„...som poleno,“ zháčil sa, „ku*va, čo?!“ s pozrel sa na starca, ktorého natriasalo od smiechu.
Dvojčatá sa skoro váľali po zemi, hlavne Shinichi a všetci mali na tvárach pobavené úškrny.
„To nie...ja...“ bľabotal Hidan, „ ..to...to starec...ja som po ňom opakoval...“
Nato sa dvojčatá začali smiať ešte viac a ostatní sa snažili zachovať vážnu tvár, no vyzerali skôr akoby sa snažili zadržať dych.
„Ak sa neprestanete rehotať, tak vás obetujem! A myslím to, ku*va, vážne!“ vyhrážal sa hlavne dvojčatám. Seiichi sa prestal smiať takmer okamžite, no Shinichi Hidanove vyhrážky prepočul a smial sa ďalej. Seiichi prikryl jeho ústa rukou a horúčkovito mu niečo šepkal a Shinichi sa zatváril zdesene. Vymanil sa z bratovho zovretia a vymenil si z ním miesto, a tak sedel ešte ďalej ako predtým, medzi svojím bratom a Riko a hundral: „Nemá ma rád.“
„Vráťme sa k problému,“ ozvala sa Sora, „Hidan svojimi argumentmi,“ uškrnula sa, ale nezačala sa smiať, ani vydávať dusivé zvuky ako Shinichi, ktorý to zamaskoval kašľom, keď si všimol Hidanov pohľad, „dal jasne najavo, čo si o tom myslí. Takže musíme vymyslieť niečo iné.“
„No...jeden nápad by tu bol. Nebude to také ľahké ako keby sme zrovnali tú budovu so zemou, ako sme pôvodne plánovali, no nie je to nemožné,“ povedal Daisuke.
„To znamená, že ak...“
„...keď,“ skočila do reči Sora.
„...keď sa nám to podarí, tak pôjdeme domov?“ spýtal sa Keita.
„Presne tak,“ prikývol Daisuke.
„No tak nám to už prezraď , ty megamozog,“ zahundral Hidan.