Forever or never 81: Vojna...

„Zradca!“ skríkol jeden zo Zetsuov a pravé zápästie sa mu transformovalo na ostrie a zabodol ho do Hidana. Ten sa len trochu zapotácal, ale inak bol v poriadku. Iba sa uškrnul, schytil Zetsua za deformovanú ruku, ktorú mal ešte stále v jeho hrudi a druhou rukou vytiahol z puzdra kunai. Keď si Zetsu uvedomil, čo chce Hidan urobiť, snažil sa vyslobodiť z jeho zovretia, no Hidan ho držal prisilno.
Zetsu zvreskol a držal sa za krvavý pahýľ. Hidan zo seba vytiahol druhú časť a potom ním švihol. Zetsuovo telo a hlava dopadli na zem oddelene. Poťažkal si v ruke tú ruku a uškrnul sa. Zatiaľ sa mu to zíde. Prekročil jeho telo zo slovami: „Idi*t, nabudúce sa uisti, že ten, koho prepichuješ, nie je nesmrteľný.“ A kráčal ďalej pričom sa prebíjal cez hromadu nepriateľov, ktorí ho všetci chceli vidieť mŕtveho. Avšak, mali smolu, keďže on umrieť nemohol.
Pohľadom hľadal starca, no nikde ho nevidel. V duchu nadával. Ako to, že je duch a nemôže sa zjaviť kde chce? Odfrkol si a len tak mimochodom prebodol jedného Zetsua. Nevidel ani Naruta so Sakurou. Možno niekde bojujú, pomyslel si a poobzeral sa.
„Že možno,“ uškrnul sa, keď videl, že všetci do jedného bojujú.
„Hej, ružovovlasá!“ zakričal niekto a Hidan ten hlas spoznal. Bol to Tieň, ktorý kľačal pri nejakom chlapíkovi, ktorého určite ani nepoznal, ale dýchal, síce trhane, ale dýchal a teda ešte žil. Ružovovlasá nemohol byť nikto iný, iba Sakura. Rýchlo k nemu pribehla a v rukách jej zablikala zelená chakra, ktorú mala aj Sora, akurát, že Sakura musel trénovať, aby bola schopná liečiť ľudí.
Hidan ich po očku sledoval. Nechcel si to priznať, ale Tieňov sarkazmus mu prirástol k srdcu a určite by sa mu s ním aj dobre hádalo. A taktiež myslel na sľub, ktorý dal Sore. Že sa postará o slobodu Tieňa a ostatných väzňov.
Niečo zasvišťalo vzduchom a on sa rýchlo obzrel hore, pričom sa jednému Zetsuovi podarilo ho napichnúť. No on to nevnímal. Ani keď ho nabodol aj druhou rukou. Niečo letelo vzduchom. Keď na to zaostril, všimol si, že sú to Zetsuovia, ale boli zvláštni. Mali akúsi divnú farbu, akoby boli niečím pokrytí. A potom si to všimol. Celé telo mali pokryté výbušnými lístkami. Keď si to uvedomil, vytiahol Zetsua zo seba a zlomil mu väzy, akoby to robil každý deň minimálne päťkrát a otočil sa dozadu, aby upozornil ostatných.
„Ústup! Majú na sebe výbušné lístky!“ no cez hluk a boje ho mnohý prepočuli. Kde je klon, že by mu pridal hlasitosť?! „Ku*va! Vypadnite odtiaľto!“ rozháňal sa rukami a pristúpil ku jednému ninjovi a schmatol ho za ramená a pritiahol k sebe: „Musíme kus ustúpiť, lebo tu povybuchujeme!“ a rukou ukázal na tucet Zetsuov letiacich vzduchom. Ninjovi sa rozšírili zreničky a prikývol. Začal tú správu šíriť ďalej. Hidan tiež. Nevedel, čo ho to popadlo, ale odvtedy, čo nebol súčasťou Akatsuki sa zmenil. Nevedel ani či mu ide o záchranu tých ľudských životov (ktoré ani nechcel obetovať- aspoň nie v tej chvíli), alebo o to, aby boli Zetsuovia jednoducho porazení.
Aj napriek snahe sa im nepodarilo veľa ninjov zachrániť. Lietajúci Zetsuovia sa k nim približovali, aj keď oni cúvali. A hneď ako dopadli, vybuchli a zanechali po sebe akurát tak kráter a krvavé obete tých, čo nestihli utiecť. Hidan dával pozor, kam Zetsuovia letia, lebo aj napriek tomu, že bol nesmrteľný, to že by bol rozdelený na niekoľko častí by bolo nepríjemné. Pozeral sa, ako to okolo neho vybuchuje a nemohol s tým nič urobiť. Z výbuchov mu hučalo v ušiach a aj tak nepočul nič viac ako krik ľudí okolo seba, ktorý kričali buď preto, lebo im zomreli priatelia pred očami alebo preto, lebo sami zomierali.
Otočil sa smerom, kde predtým videl Sakuru s Tieňom a neznámym ninjom. Predpokladal, že odtiaľ ušli, lebo jeden z bielych Zetsuov letel práve ich smerom. Prekvapilo ho, keď videl, že tam ešte stále sú a akoby si ani nevšímali, čo sa deje okolo nich.
„Vypadnite odtiaľ!“ kričal Hidan stále dookola, kým Tieň konečne nezdvihol hlavu a potom, čo zistil, že Hidan na nich kričí sa pozrel hore a od šoku otvoril ústa. Zetsu bol už skoro pri nich, keď Tieň odsotil ďaleko nič netušiacu Sakuru aj toho chlapíka, aj keď tento presun preňho nebol ideálny. Zetsu ešte nebol blízko zemi, no blízko Tieňa. Ešte mohol utiecť. Už sa aj pustil do behu, pri ktorom mával rukami a kričal na všetkých v dosahu, ktorí tiež utekali ako mohli a mnohí z nich už boli dostatočne ďaleko, lebo si letiacu bombu všimli.
Tieň mal ešte niekoľko sekúnd, aby bol mimo dosah, no stalo sa niečo, čo nepredpokladali. Nikto z nich. Ani Sakura, ktorá našla raneného a pokračovala v liečení. Ani Hidan, ktorý sa na to celé pozeral, nedbajúc na to, že ho nabodli traja ďalší Zetsuovia. A už vôbec nie Tieň. Zetsu vybuchol skôr, ako sa dotkol zeme. Tieňa to odhodilo, vo vzduchu urobil piruetu a tvrdo dopadol na zem. Šúchal sa po nej ešte dlho až kým nenarazil hlavou o skalu a nerozbil si ju o ňu.
„Nie,“ hlesol Hidan. Nie. Ono sa to nestalo. Nemohlo. Od zúrivosti, že nič nezmohol aj napriek sľubu, vytiahol zo seba všetkých Zetsuov a pozabíjal ich, ani sám nevedel ako, a odhodil preč od seba. Oháňal sa Zetsuovou transformovanou rukou okolo seba a skosil niekoľko ďalších. Potreboval si vyventilovať ten hnev.
Počul ako Sakura na niekoho kričí: „Ino! INO! Pozri sa na toho tam!“ a keď sa obzrel, všimol si, že blondína s dlhými vlasmi zopnutými v gumičke beží ku Tieňovi, čupla si k nemu a v rukách jej zablikala zelená chakra. Tak aj on je liečiteľka.
„Možno nie je neskoro,“ poznamenal Hidan sám pre seba.
„Pre teba je!“ zaškriekal jeden Zetsu a zaútočil mu na krku. Asi im došlo, že prebodnutím ho nedostanú , a tak sa rozhodli, že mu oddelia hlavu od tela. Hidan mu vykrútil ruku a potom ho prebodol.
Všimol si, že Tieň ešte pohybuje perami a tá blondína mu hovorí, aby bol ticho. Pribehol k nim.
„Prežije to?“ spýtal sa.
„Bez nadávok?“ uškrnul sa Tieň, „Bacha, to asi nie je on,“ a chrapľavo sa zasmial.
„Drž hubu, deb*il, keď ťa liečia!“ precedil pomedzi zuby.
„Pochopil som to,“ povedal Tieň, akoby Hidan nič nepovedal, „pochopil,“ zopakoval a pozeral hore.
„Musíte byť ticho, nesmiete sa namáhať,“ dohovárala mu Ino.
„Pol...hodina...už viem prečo...“ Hidanovi to nedávalo zmysel.
„Počúvaj blondínu!“ skríkol naňho Hidan, „Musíš prežiť, ty ču*ák sprostý! Sľúbil som Sore, že ťa oslobodím, tak mi to nekaz!“
„Cica...“ zamrmlal Tieň.
„Nie, žiadne mačky, idi*t! Sora! Tá, ktorá vás vytiahla z väzenia!“ rozčuľoval sa Hidan, ale nevedel či ho štvala Tieňova hlúposť a to, že ešte stále rozprával, alebo to, že mu zomiera pred očami.
„Ja...viem...“
„Tak drž hubu!“
„Zomriem...“ zachrapčal, „viem, že zomriem...“
„Nemusí to tak byť!“ dohovárala mu Ino a Hidan videl, že sa snaží ako len môže, no Tieň nevyzeral lepšie. Práve naopak.
„Osloboď ostatných...“ videl prosbu v jeho očiach a jednoducho musel prikývnuť. Na Tieňovej tvári sa objavil úsmev. Úprimný úsmev, „pol...hodina...povedz...im...že už....viem...“
„Ale čo to znamená?“ nechápal Hidan.
„Odišiel po...pol...hodine...pre...toto...“ hovoril s ťažkosťami a on vedel, že mu už viac nepovie. Jeho oči boli matné, bez života. Jej zelená chakra pohasla, už nebol dôvod liečiť. Jeho život vyhasol. Ino pokrútila hlavou a stiahla z jeho hrude ruky. Hidan mu prikryl rukou oči a zavrel mu ich.
Pozeral na svojho spojenca, ako leží na zemi mŕtvy. Nemal zomrieť. Mal zariadiť...hocijako...aby prežil. Zovrel ruky v päste a zatínal sánku. Obzrel sa na Zetsuov, ktorý neustupovali a snažili sa ich pozabíjať čo najviac. Tieň nie je jediná obeť. Je ich tu mnoho...veľa...mŕtvi. Postavil sa a počul ten svištiaci zvuk znova. Znova sa Zetsuovia stali živými bombami.
„Je to tu znova! Vypadnite, ku*va, odtiaľto!“ kričal a potom sa otočil k Ino, ktorá už tiež stála: „Musia ísť preč!“ prikývla a hnala ostatných čo najďalej. Hidan sa pozrel hore. Zetsuovia už opisovali hore oblúk.
„Hidan!“ počul svoje meno a obzrel sa. Videl ako k nemu beží starec. Konečne sa objavil! Kde trčal? Chcel sa ho to spýtať, no starec nevyzeral na to, že by sa s ním prišiel porozprávať.
„Potrebuješ zbraň,“ povedal mu a Hidan naňho hodil pohľad : no nehovor, „ale nie túto! Poriadnu!“
„A kde ju mám, ku*va, vziať?!“ rozhodil rukami a pozrel sa na Zetsuov.
„Nemáš šancu odraziť ten útok. Nezabúdaj, že výbuch toho blondiaka si prežil iba preto, lebo ťa dvojčatá ochránili bariérou,“ dohováral mu, „si síce nesmrteľný a toto síce prežiješ, ale veľmi si tým nepomôžeš! Ani nikomu inému.“
„Tieň je mŕtvy kvôli tomuto!“ ukázal na to rukou.
„Lenže to nebude o nič ľahšie, keď sa tu necháš roztrhať na cucky! Vypadni odtiaľto, ako si kázal ostatným,“ Hidan ho počúvol. Najprv iba cúval a potom sa rozbehol ku ostatným. Keď sa Zetsuovia dotkli zeme, tlaková vlna ho hodila dopredu. Spadol, no rýchlo sa postavil, keď videl červenú masku na niečej tvári. Hľadač z Konohy. Rozbehol sa za ním. Najprv sa ešte stále potkýnal, čo bol následok otrasu bomby, no potom našiel rovnováhu. Bežal za ním, kričal naňho, ale Hľadač ho nepočul. Bežal dozadu.
„Hidan! Kde, do r*ti, ideš?!“ kričal za ním starec a potom poznamenal: „Zbláznil sa. Kompletne sa zbláznil!“
„Stoj!“ schytil mu Hidan rameno a donútil Hľadača, aby sa otočil, „Kam, dopekla, bežíš?!“
„Dozadu! Kam inam!“ hlas mal kvôli maske tlmený a cez výkriky ľudí ho takmer nepočul.
„Musíme ísť dopredu! Všetci Hľadači! Ku*va! Nechápeš, že sme nesmrteľní, aspoň zatiaľ sme, ale to stačí! Nám sa nič nestane, ak pôjdeme v prvej línii! Vzadu ťa potrebovať nebudú!“
„Lenže tie výbuchy neprežijú ani Hľadači!“ zavrčal Hľadač z Konohy.
„Neviem, kto sú Hľadači, ale všimol som si, že druhú várku tých výbuchov vypustili po piatich minútach. Ak je pravidelný interval, máme ešte dve,“ povedal im chlapec, ktorý mohol byť asi v Sorinom veku s vlasmi ako ananás.
„Hidan!“ dobehol ho starec.
„Musíme ísť dopredu!“ kričal Hidan a starca prepočul, „Ak má tento tu pravdu, tak máme dve minúty do ďalších výbuchov!“
„Tento tu sa volá Shikamaru,“ povedal otrávene chlapec.
„To mi je u ri*i!“
„Fajn,“ súhlasil Hľadač, „idem po ostatných. Len si pamätaj, že nie všetci sme nesmrteľní.“
„Ja viem! Ale ste silnejší ako ostatní!“ no to už Hľadač bežal po ostatných.
„Stretneme sa vpredu po výbuchoch!“ zakričal mu ešte ponad plece.
„Čože to ku*va povedal?!“ skríkol Hidan.
„Má to celkom logiku nie?“ ozval sa Shikamaru, „Aj keď ste údajne nesmrteľní, aj tak by vás tie bomby roztrhali, tak načo sa tam trepať na istú smrť? Podľa mňa ste prospešnejší živý.“
Hidan si zamrmlal niekoľko urážlivých slov a otočil sa dopredu. Bomby znova vyleteli.
„Päť minút,“ poznamenal Shikamaru.
Lenže tentoraz leteli oveľa vyššie a ďalej. Mierili rovno do stredu ich armády. Nastal chaos. Každý narážal na každého a snažili sa dostať z dosahu bômb.
„Bežte dopredu alebo dozadu!“ kričal Shikamaru, „Dopredu alebo dozadu!!“ niektorí ho počuli a tak aj urobili. No boli aj taký, čo nie. Hidan sa vydal dopredu. Aspoň sa tam dostane skôr ako ostatní.
„Potrebuješ zbraň!“ kričal vedľa neho starec a Hidan zovrel tú Zetsuovu ruku, „Potrebuješ zbraň Hľadača!“
„Ale tú nemám kde zohnať!“
„Keď Sora a jej skupinka porazili Hľadačov, ich katany sa nikdy nenašli! A vieš prečo? Lebo sa vrátili ku svojím majiteľom! Živým majiteľom! Hľadačom! Nasledovníkom!“ čakal, kedy to Hidanovi dôjde.
„Lenže mne nijaký balík nedošiel!“
„Musíš ju zavolať, ty de*il!“
„Ako?! A nehovor, že musím zasa vymýšľať nejaké slová!“ varoval ho.
„Jednoducho ju zavolaj!“
„Poď ku mne, zbraň môjho Predchodcu, ku*va!“ predpažil ruku, kde sa mu začala tvoriť starcova katana, ktorá sa dokázala meniť na veľmi dobrý štít. A vôbec nevyzerala, ako po súboji s Itachim. Bola celá a pevná. Žiadne ryhy...úplná paráda.
„To ku*va si si mohol odpustiť,“ zamrmlal starec.
Za ním vybuchovali bomby a ľudia kričali, horeli, krvácali. Tí, čo sa nedostali z ich dosahu. Majú presne päť minút kým vypustia ďalšie. A Hidan postupoval dopredu, hneď potom, čo vypľul z úst hlinu, lebo zasa ho to hodilo na zem.
„Zmení sa sám! Bude vedieť kedy!“ kričal za ním starec, „Blázon,“ uškrnul sa, ale bol na Hidana hrdý.
Vedľa neho sa už objavili ostatní Hľadači. Bežali v jednej línii, všetci so svojimi zbraňami v rukách a s maskami na tvárach. V tomto bol výnimkou len Hidan. Ten mal masku pripnutú ku opasku. Potreboval dobre vidieť okolo seba a vedel, že s maskou by to šlo asi ťažko.
„Máme štyri minúty!“ zvreskol, „Takže žiadne ulievanie, ču*áci!“
„Takéto pomenovanie si nechaj, spoluhľadač!“ napomenul ho jeden z nich.
Pozdvihli svoje zbrane a rúbali jedného Zetsua za druhým...