Reset 2 - Dohoda

,,Hinata, tu si. Poď .“ zvolal otec keď ma zbadal stáť na poslednom schode. Prešiel ku mne a ponúkol mi svoje rameno, no ja som nereagovala.
Prišlo mi zle, myslela som si, že sa asi povraciam a nevedela som čo mám robiť. V tejto chvíli som mala chuť vziať nohy na plecia a utiecť. Utiecť preč od všetkého a všetkých. Bolo to horšie ako som si vôbec len mohla predstavovať.
Čakala by som hocikoho, naozaj hocikoho, a v tejto chvíli som sa aj modlila za hocikoho iného len nie neho, ale asi márne.
,,Hinata!“ ozval sa otec po druhý krát trochu hlasnejším a prísnejším tónom aby ma upozornil, že sa mám správať slušne, nie len aby ma prebral z toho šoku. No v hlave mi môj vlastný hlas kričal ako o život – Bež Hinata! Utekaj! – navalilo sa mi do tela mimoriadne veľa pocitov, strach, bolesť, smútok, hnev, ktorý som pociťovala málokedy no dnes bol veľmi intenzívny.
Prehrabávala som sa spomienkami na včerajší deň keď som prišla úplne vyčerpaná po dvoj dňovej dlhej ceste.
Pýtala som sa otca čo sa deje... a on mi povedal jedinú vetu : ,,Si zasnúbená.“ Potrebovala som odísť, aby som dokázala túto vetu vstrebať a pochopiť jej význam. A tak som premýšľala nad tým, že zrejme pôjde o jeden z klanov v Konohe s ktorým si Hyuuga veľmi dobre vychádza.
Ale očividne som sa splietla tak najviac ako som len mohla. Keď som sa rozišla s Narutom predpokladala som, že otec sa raduje ako nikto nikdy na svete, ale nemala som veľmi šancu to zistiť, pretože hneď ako som sa dala ako tak dokopy a to som s nikým nekomunikovala, tak som odišla do Suny.
,,To je v-vtip?“ hlesla som a pozerala na môjho otca. Môjho „nastávajúceho“ som si nevšímala. Moje city voči nemu ochladli a nechcela som sa na neho pozrieť.
,,Vtip? Nie, toto je realita moja drahá Hinata.“ Odpovedal jednoducho no predsa len s malou hrozbou v hlase a chytil ma za ruku, aby ma stiahol dolu zo schodov a dotiahol k nemu.
,,To bol... o čo sa snažíš Naruto? Príde ti to vtipné? Máš pocit, že to príde vtipné mne? Zaujímalo by ma ako si presvedčil môjho otca.“ Hnev ma natoľko ovládol, že som sa ani raz nezakoktala, no hovorila som to tak, že Naruto sa iba stiahol hlbšie do pohovky, akoby si prial splynúť s béžovým poťahom. A ja som samu seba v tom momente vôbec nespoznávala.
,,Nie. Ako Hokage je mojou povinnosťou mať ženu... a rada starších mi ťa vybrala. A ja som nemohol... protestovať...“ videla som ako sa mu pletie jazyk a mal pomaly problém dať tú vetu dokopy.
,,Ak očakávaš, že si ťa zoberiem, tak to si potom na veľmi veľkom omyle...“ nevedela som kde sa to vo mne berie, toľký vzdor, nestavala som sa len proti Narutovi, ale aj proti otcovi a Konohe. A vedela som, že si to pekne odpykám. Naruto ešte nestihol ani zareagovať na moje slová, a hneď na to sa ozval môj otec.
,,Naruto, som rád, že si nás poctil svojou návštevou a budem veľmi rád, keď sa zastavíš opäť zajtra.“ Ozval sa a Naruto sa ochotne hneď postavil, podal si s ním ruku a na mňa hodil jeden o svojich prosebných a zároveň ľútostivých pohľadov. Hlavu som sklonila k zemi. Ozvalo sa zabuchnutie dverí ako odišiel a začala som rátať. Čakala som čo bude nasledovať a srdce mi bilo ako o preteky. Stihla som narátať presne do tridsať keď v tom som ucítila ako mi otec ruku nadvihol bradu a ja som vzhliadla do jeho rozzúrených očí. Než som sa stihla hocičo povedať, schytala som takú facku, že sa mi podlomili kolená a hodilo ma o zem.
,,Ako sa opovažuješ niečo také povedať Hokagemu!?“ vrieskal po mne až mu z úst striekali sliny.
,,Vždy si bola najslabší článok nášho klanu! Bola si k ničomu! Buď aspoň k niečomu užitočná! Splníš si svoju povinnosť a zoberieš si ho! To je môj príkaz!“ ležala som na zemi a v hlave mi dunelo. Horúce slzy mi stekali po tvári. Nikdy v živote ma neudrel, áno dal najavo, že mu na mne ani nezáleží, ale toto nikdy nemal vo zvyku. Nikdy so mu za to nestála. Jeho slová tak veľmi boleli. Vlastný otec. Môj vlastný otec mi hovoril také hrozné veci.
,,Vždy si Na-ruta nemal rá-rád... čo tá...tá náhla zmena?“ spýtala som sa a hlas sa mi triasol.
,,Rada starších a klan Hyuuga boli spolu vždy zadobre, a ja nedovolím, aby si pošpinila naše meno a spravila nám hanbu. Naruto je Hokage, a ty, ty Hinata budeš jeho žena, poslušná žena.“ Vrčal ale už bol aspoň o trošíčku kľudnejší. Otočil sa mi chrbtom a nalial si saké.
,,Zvykneš si. Každý si raz zvykne. Tak to bolo s tvojou matkou a mnou, a tak to bude aj s Hanabi.“ Dopovedal a usrkol si. Sprudka vydýchol a oprel sa o pult. Nevedela som ktorý šok bol pre mňa horší, či to, že sa musím vydávať proti mojej vôli, alebo to, že sa musím vydať za muža, ktorý mi tak veľmi ublížil ako nik, alebo to, že moja matka, ktorá vždy vyzerala byť taká šťastná bola tiež donútená do manželstva ako ja. Ale nakoniec sa milovali... ale ja? Taký koniec nebudem mať.
,,Choď spať. Zajtra keď príde Naruto, povieš mu svoje áno.“ Prikázal mi a ja som nemala odvahu sa mu vzoprieť. Pomaly som vstala a ešte raz som sa na neho pozrela.
,,Nenávidím ťa.“ Zašepkala som si sama pre seba a vedela som, že to nepočuje. A aj keby to počul bolo by mu to jedno.
Pomalým krokom som vyšla do izby, zatvorila som dvere, vyzliekla som sa a navliekla som si tričko a nohavice na spanie. Ľahla som si do postele a nechala som svoje slané slzy stekať po tvári.
Ozvalo sa zaklopanie a hneď na to vošla do izby Hanabi. Hoci otec mal radšej Hanabi ako mňa, vždy to bola ona a nie ja, ktorej dával lásku a ja som na ňu žiarlila, ja som k nej nepociťovala nenávisť. Bola to moja mladšia sestra a ja som ju mala rada. A chránila by som ju aj za cenu svojho vlastného života. Vliezla ku mne do mojej postele a pritúlila sa ku mne.
,,Je mi tak veľmi ľúto.“ Šepkala a videla som ako jej stekali slzy. Neubránila som sa ďalšiemu potoku.
,,Hanabi, nech.... je to ....hocikto, len prosím .....nie.... on...“ nedokázala som zo seba dostať vetu a snažila som sa nadýchnuť.
,,Vôbec nechápem kedy to stihol. Ja som naozaj verila, že Naruta neznáša.“ Vzdychla som si a vysmrkala sa do vreckovky, ktorú som mala pri posteli. Hanabi mi začala hovoriť ako sa jedného dňa po mojom odchode na našom prahu objavili starý súrodenci z rady starších a každý deň sa s otcom zatvárali do pracovne, až z toho vysvitlo, že sa dohadovali na našom sobáši.
,,Mám strach Hinata, ja to nechcem tiež zažiť.“ Obe sme ležali v posteli a hľadeli sme do stropu, už sme nevládali roniť ďalšie slzy.
,,Hanabi, neboj sa...“ zatvorila som oči, pretože ma neskutočne pálili od toľkého plaču.
,,Dovtedy bude všetko iné.“ Snažila som sa ju upokojiť a v tom momente som zaspala.
Ráno keď som sa zobudila mala som v hlave plán. Videla som, že Hanabi ešte spí v moje posteli a tak som sa potichu odplížila do kúpelne, umyla sa, obliekla a vydala sa dolu na raňajky. Keď som tam prišla, bol tam otec a Ai.
Naliala mi môj obľúbený jahodový džús a začala mi nakladať raňajky na tanier. Pokrútila som hlavou a láskavo som sa na ňu usmiala.
,,Ďakujem Ai, ale nie som hladná. Dám si možno neskôr.“ Odmietla som raňajky, načo Ai opätovala môj úsmev, a šla do kuchyne. Pozrela som sa na otca, ktorý sedel za stolom a pozeral do novín.
Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahu a prehovorila som, pri čom som sa celý čas pozerala na obsah svojho pohára.
,,Poviem svoje áno Narutovi.“ začala som, načo on poskladal a položil noviny na stôl a zadíval sa na mňa.
,,Som rád, že si dostala rozum.“
,,Ale... mám jednu podmienku... teda, požiadavku.“ Bola som čím ďalej tým viac nervóznejšia. Zaklonil sa na stoličke a pozorne si ma prezrel, čo som pochopila, že môžeme pokračovať.
,,Neurobíš toto isté Hanabi. Necháš ju, nech sa sama rozhodne, nech si sama vyberie.“
,,Ty mne kladieš podmienky?“ spýtal sa ma s pohŕdavým tónom v hlase. Sklopila som ešte viac pohľad na stôl.
,,Žiadam ťa iba o jednu jedinú vec.“ Prosila som zúfalo. Nechcela som, aby trpela rovnako ako ja a možno aj horšie.
,,No tak fajn, sme dohodnutý Hinata. Ale ak porušíš dohodu, ak sa vykašleš na Naruta, dohoda padá.“ Uzavrel to, postavil sa a zamieril si to opäť do pracovne kde trávil väčšinu svojho času. Ešte chvíľu som tam sedela a vydýchavala som sa.
Rozhodla som sa, že si pôjdem ešte ľahnúť a po ceste som stretla Hanabi celú pokrkvanú a rozlietanú.
,,Meškám, musím ísť za svojím týmom!“ kričala na mňa a zrazu sa zabuchli dvere a nebolo jej. Pousmiala som sa a vybrala sa do svojej izby, svojho kráľovstva a do sveta svojej fantázie.
No o par hodín môj svet plný pokoja praskol, keď mi prišla Ai ohlásiť, že Hokage ma čaká dolu. Prišiel si pre odpoveď a ja som sa vydala na svoju popravu.