Reset 3 - Nechcené zásnuby

Každým krokom, ktorý som spravila som cítila, ako sa mi viac a viac zrýchľuje tep. Vyšla som na chodbu a pomalým krokom som sa približovala ku schodisku. Zastala som na vrchnom schode a zostala som pozerať na Naruta, ktorý stál dolu a hľadel na mňa. Za ním stál môj otec a pohľadom mi naznačoval, aby som nezabudla na našu dohodu.
,,Pekný deň prajem, Hinata.“ Ozval sa zdvorilo a čakal. Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela som sa jeho smerom. Nepozerala som mu do oči, ale môj pohľad som skôr zaostrila na jeho blonďavé vlasy.
,,Stanem sa tvojou ženou.“ Vyhŕkla som, len nech to už mám za sebou. Ovládla som triašku, ktorá sa prehnala mojou chrbticou pri tejto vete. Videla som ako sa Naruto sprudka nadýchol a potom vydýchol. Privrel viečka a znovu sa na mňa zahľadel. Otec súhlasne prikývol. Jeho poslušná dcérka spravila čo mala.
,,Rada starších už začala zvolávať ľudí, oznámenie prebehne na streche budovy Hokage ako vždy, dnes o druhej po obede.“ Túto vetu povedal jedným dychom a na to sa mi skúmavo zahľadel do tváre. Samozrejme, že vedeli, že si ho zoberiem, už len kvôli tomu akého mám otca.
,,Budem tam, a teraz ma prosím vás ospravedlňte, musím sa ísť pripraviť.“ Mierne som sklonila hlavu na znak pokory, tak ako ma to vždy učil, otočila som sa a potichu odkráčala do izby, kde som sa zatvorila. Počula som, že otec a Naruto ešte niečo preberajú. Prešla som do kúpeľne a pustila som si vodu do vane, pridala arómy a vkĺzla do horúceho kúpeľa. Porazenecky som si vzdychla a len tak som ležala vo vani.
Nikdy v živote ma ani len nenapadlo, že raz budem v takejto situácii. Nevládala som ani plakať a tak som len zatvárala silno oči a snažila sa uvoľniť. Keď som asi po hodine vyliezla z vody, konečne sa moje srdce aspoň trochu ukľudnilo a tak som sa dala na rozčesanie mojich tmavých, dlhých a pomotaných vlasov. Nakoniec som si vybrala svoje červeno-biele kimono na zvláštne príležitosti a upravila sa. Po celý ten čas, kým som vykonávala tieto veci, moja myseľ bola niekde inde. Utekala som preč, a nikto ma nemohol dobehnúť ani zastaviť. Bola som voľná a konečne kľudná. No keď som precitla, opäť to na mňa začalo doliehať a tak som potriasla hlavou a vystrela sa. Nesmiem ukázať svoje slabosti.
Do budovy Hokageho som dorazila asi dvadsať minút pred začiatkom. Stála som na dlhej chodbe, ktorá viedla na strechu a opierala som sa o stenu. Vedela som, že tu musím počkať na Naruta, musíme tam vyjsť spolu. Zrazu som počula kroky a spoza rohu vyšiel Naruto oblečený v Kage rúchu s dvoma staršími. Sklonila som hlavu.
,,Prosím vás, choďte popredu, my za vami prídeme.“ Povedal zdvorilo - naučil sa správať ako človek hodný postu Hokageho, čo mi prišlo dosť zvláštne keď som si uvedomila aký je temperamentný - a pozrel sa na mňa. Starší sa na mňa pozreli so zvláštnym pohľadom, ktorý som nevedela identifikovať a pokračovali v ceste až kým nezmizli za dverami. Naruto stál pri mne a pozeral sa na mňa. Zdvihla som hlavu, aby som mu ukázala, že nie som slabá.
,,Pripravená?“ spýtal sa ma s vážnym hlasom. Prikývla som a otočila som sa na päte. Chcela som to už mať z krku, mať to za sebou. Ale zrazu som ucítila tlak na lakti a znovu som stála oproti Narutovi.
,,Hinata... ja,,, mne je to veľmi ľúto. Nechcel som to takto, všetko malo byť úplne inak.“ Po líci sa mu skotúľala slza a hlas sa mu vytratil. Vzdychla som si a sklonila som hlavu. Nechcela som sa na neho pozerať, videla som, že mu to je ľúto a štvalo ma, že ma hrýzli výčitky svedomia a pri tom ma ani nemali prečo. Proste som len nebola rada, keď som videla, že niekto trpí.
,,Robím to kvôli môjmu klanu... je to moja zodpovednosť.“ Zašepkala som sa a jemne som si vytiahla ruku z jeho zovretia. Potom som sa opäť otočila a vybrala sa po chodbe na strechu. Naruto stále stál na mieste, ani sa nepohol. Zastala som pred dverami a ticho som čakala kým sa pohne a pridá sa ku mne. Keď sa konečne spamätal, vyšli sme von do žiariaceho a teplého dňa. Slnečné lúče mi zohrievali chrbát a oblaky sa lenivo povaľovali po tyrkysovej oblohe. Na streche boli všade rozmiestnení ANBU a môj otec sa postavil za mňa. Jeden zo starších, starý muž pristúpil k zábradliu a pozrel sa na burácajúci dav pod nami.
,,Vážení dedinčania a ninjovia. Dnešný deň je mimoriadne výnimočný. Je mi veľkou cťou, veľkým potešením, že vám dnes tu a na tomto mieste môžem oznámiť, že náš Šiesty Hokage sa bude ženiť! Dňa prvého augusta uzavrie manželský zväzok s krásnou Hinatou Hyuugou!“ tak super, už máme aj dátum svadby. To som netušila, že sa za neho musím vydať tak skoro, už o miesiac a pár dní! Zostala som tam stáť ako primrznutá, načo som len tak-tak vnímala, že starší dal slovo Narutovi, ktorý sa na mňa zahľadel. Asi som zbledla, prišlo mi zle a v jeho očiach sa mihol tieň strachu. Otec ma však zozadu postrčil a ja som svoje nohy, ktoré boli ako z olova donútila pohnúť sa. S Narutom sme sa priblížili k zábradliu.
,,Som nesmierne šťastný, že zbytok svojho života môžem stráviť s touto úžasnou a nádhernou osobou...“ začal a ja som ho prestala počúvať. Nechcela som počuť tie hlúposti a tak som sa radšej zahľadela do davu. Rozpoznala som všetkých mojich kamarátov, ktorí stáli v dave a sánky mali niekde na chodníkoch. Očividne nechápali čo sa deje. Ani ja som to nechápala. Veľmi dobre vedeli ako to bolo medzi mnou a Narutom a zrazu tu stojím vedľa neho a oznamujeme naše zásnuby, veď ani nevedeli, že som doma. Dav pod nami začal nehorázne nahlas tlieskať a mňa to prebralo z úvah, nasilu som sa usmiala keď som si uvedomila, že Naruto ukončil svoj príhovor a s úsmevom sa na mňa pozrel. Podal mi ruku a čakal kedy ju chytím, aby ma mohol odviesť späť dnu, kde sa nebudem musieť hrať na šťastne zamilovanú budúcu lady Hokage. Takmer automaticky som mu ju chytila a dovolila som, aby ma zobral preč. Všade okolo nás bol dav ľudí, nevnímala som kto to bol, ale asi všetci tí, čo boli na streche, keď sa Naruto ku mne naklonil pobozkal vzduch nad mojou rukou.
,,Ďakujem Hinata... ja-“
,,Hej, Naruto! Potrebujeme ťa, je tu nejaký problém!“ z druhej strany vybehla Shizune a mávala na neho. On sa na mňa rýchlo zahľadel a potom sa rozbehol jej smerom. Než som stihla sama spraviť čo i len jeden krok, už mi cestu zablokoval môj otec. Skôr ako stihol hocičo povedať potichu som sa ozvala.
,,Ste môj otec, hlava rodiny a ja vás musím počúvať, ale toto je s prepáčením tyrania.“ Zašepkala som a pomaly som sa vybrala smerom domov, otca som nechala stáť na mieste.