Zmar 10 – Epilóg

„Je už stanovený deň Vašej inaugurácie, Tsunade-hime? Rad by som sa jej zúčastnil ako zástupca vlády.“
„Bude nám to nesmiernou cťou, pán minister, teda, ak to pre Vás nebude prílišná záťaž. Predsa len, sám ste boli menovaný iba nedávno, iste máte množstvo povinností okolo svojho nového úradu.“ kontrovala Tsunade so strojeným úsmevom. Bola by radšej, keby sa Hataraku Tano držal od Konohy čo najďalej. Nepáčili sa jej čachre, ktoré mal s Danzom.
„Aj zatiaľ, odovzdajte moje pozdravy Danzovi,“ začal, akoby vytušil, na čo myslí, „bez jeho pomoci by bolo rozloženie Batoriho zločineckej siete nemysliteľné. Nemá náhodou získanie Gatovho zápisníka niečo spoločné so zmiznutými pútnikmi, čo doniesli sochu Iwanagi?“
„Kde chodíte na také nápady?“ Tsunade sa usmiala a naklonila dopredu natoľko, až minister prišiel do rozpakov. „Pre mňa je tiež záhadou, čo sa mohlo stať. Už dávno totiž v zázraky neverím. Vôbec netušíte, ako sa to mohlo celé udiať?“
Tsunade v skutočnosti presne vedela, čo je s účastníkmi misie. Sakura zistila, že zmyť zelenú farbu z vlasov nebude také jednoduché ako si pôvodne myslela a ostali jej zelené prelivy. Hoci ju Ino presviedčala, že jej to pristane, rozhodla sa nafarbiť ich na ružovo, kým jej nedorastú pôvodné. K tomuto iba toľko, že sa jej akosi nepodarilo trafiť pôvodný odtieň. Ino hneď po návrate do Konohy absolvovala gynekologickú prehliadku, a hoci sa jej obavy nenaplnili, teraz sa s Irukom nerozpráva, navzdory tomu, že sa jej už viackrát ospravedlnil. Toto ju časom iste prejde, ale čo je horšie, začala vypisovať žiadosti, aby bola do zdravotnej a životnej poistky shinobiov zahrnutá aj strata panenstva, ako úraz s trvalými následkami. Dve také ležali Tsunade na stole už keď zaujala úrad Hokageho a odvtedy prišla ďalšia. Ino dokonca začala vo veci spisovať petíciu. Zatiaľ, podľa Tsunadiných informácií, získala podpisy od Shikamara a Chojiho. „Ach tá dnešná mládež.“ prebehlo Tsunade hlavou. „Ale čo už, ja som bola podobná. Asi jej tú nakoniec žiadosť schválim. Ušetrím si tak hromadu papierovačiek.“
„... vlastne nikto nevie povedať, čo sa s nimi mohlo stať.“ prerušil jej myšlienky minister. „Každopádne sa v Batoriho paláci zbavovali tiel obetí veľmi dômyselným spôsobom a našli sa kúsky tiel, z ktorých prinajmenšom niektoré patria adolescentnému dievčaťu, alebo dievčatám. Podľa kapitána Myogu Kaniho tam bolo aspoň jedno živé dievča, no krvavé stopy vedúce k odpadovému otvoru neveštia nič dobrého. A to aj napriek tomu, že sme zatiaľ našli iba Labetovo telo.“
„Ach áno, Myoga Kani. Hádam bude zastávať funkciu lepšie ako jeho predchodca. Koľkože bolo peňazí na stole, pri ktorom vraj našli jeho mŕtvolu?“
„Držme sa, prosím, oficiálnej verzie.“ prerušil ju nie veľmi taktne minister. „Podľa nej bol kapitán počas obhliadky terénu pred raziou zajatý a zavraždený Labetom. Vystrojili sme mu štátny pohreb a in memoriam povýšili, len aby sme predišli akýmkoľvek fámam ohľadom okolností jeho smrti. Dôvera obyvateľstva v štátne orgány nesmie byť otrasená.“
„Čo urobíte so sochou Iwanagi? Počula som, že okolo nej vznikol pekný rozruch.“
„To teda áno. Nejako sa rozkríklo, že sa socha zázračne dostala von z trezoru, kde bola uložená a zrazu o ňu prejavil záujem i dvor daimyoa, čo zákonite vyvolalo hysterickú reakciu vládcov ostatných zemí, ktorí si na ňu, odvolávajúc sa na svoj božský pôvod, začali robiť tiež nároky. Aby sa predišlo konfliktu, padlo rozhodnutie umiestniť ju do jedného kláštora v Zemi železa.“
„Myslíte, že tam bude v bezpečí?“
„Zaiste. Údajne tam majú už tri podobné.“
Tsunade sa v duchu usmiala. Kto vie, či aj v tom nemá prsty Palantir, ktorý vnukol Irukovi nápad so sochou a jednu hneď aj zaobstaral.
„Omnoho viac ma teraz trápia iné veci,“ pokračoval minister, „a to je aj jeden z dôvodov, prečo som tu. Batori je mŕtvy!“
„Tak teraz ste ma prekvapili. Čo sa stalo?“
„Našli sme ho predvčerom mŕtveho v jeho cele. Mal v tvári taký výraz, akoby ho niečo vydesilo na smrť. V tú istú noc zomreli aj ďalší dvaja jeho spoločníci, ktorých sme zatkli počas razie. A pritom sme dávali pozor, aby mali cely v rôznych častiach väznice a aby ani navzájom nevedeli ktorý kde je.“
„To určite nebude náhoda. A čo ten posledný, štvrtý?“ vyzvedala sa so záujmom Tsunade.
„Aha, takže ste počuli tie klebety o štvrtom zatknutom, ktorý je údajne príbuzným daimyoa?“
„Je to jedna z mnohých fám, ktoré sa o celom Batoriho prípade šíria ako oheň.“ potvrdila s úsmevom Tsunade.
„Tak ohľadom tej fámy“, minister sa zamračil, „... je to tak. Neboli voči nemu vznesené žiadne obvinenia, preto ani nebol uväznený. Napriek tomu, že na tom už nezáleží, by som bol rád, keby to ostalo medzi nami.“
„Už na tom nezáleží? Povedala by som, že sa niečo stalo aj jemu, nemám pravdu?“
„Včera ho našli mŕtveho. Ani netušíte, aké je to nepríjemné. Takýto prípad práve teraz, keď som zaujal post ministra vnútra. Ak sa to rýchlo nevyrieši, môžu vzniknúť pochybnosti o mojich schopnostiach.“
„Tak tvojich schopnostiach?“ pomyslela si Tsunade. „Aspoň predo mnou by si sa nemusel tváriť, že máš aj nejaké iné schopnosti, než sa šplhať po kariérnom rebríčku prisvojujúc si zásluhy tvojich podriadených.“
„Všetky štyri obete zomreli rovnakým spôsobom?“ opýtala sa nahlas
„Áno, ale ide vlastne o päť obetí, ak rátame aj strážnika pred Batoriho palácom.“
„Porozprávajte mi o tom.“

Tsunade sa po odchode ministra ešte nejaký čas dívala von oknom a premýšľala. Niektoré veci sa jej už zdali jasnejšie, ale stále toho bolo málo. Démon, laboratórium pod palácom, nesmrteľnosť, dievčatá, záhadné vraždy Batoriho a spol. Od dvoch preživších dievčat sa nebolo možné nič viac dozvedieť. Nebolo to síce v jej kompetencii, ale podarilo sa jej aspoň presvedčiť ministra, aby tie dievčatá niekam ukryl pod falošnou identitou. Iba pre prípad, že by tajomný vrah nelikvidoval iba komplicov, ale hľadal aj dievčatá. Hlavne Mikasu. Keby tak vedela, čo sa presne stalo pred Batoriho palácom. Neboli totiž zavraždení iba strážiaci policajti, zmizol aj jeden ANBU. Vtedy pred piatimi dňami ...

„Tak v takýchto palácoch žijú boháči.“ pomyslel si strážnik. „A ešte aj keď ich zabasnú, ľudia ako ja sa na ne môžu dívať iba zvonka.“
Zľava zazrel prichádzať nejakú postavu zahalenú v plášti s kapucňou. Upozornil svojho kolegu, ktorý si pri strome stojacom naproti brány náhlivo zapínal nohavice a vykročil smerom k nej.
„Prepáčte, ale táto ulička je uzavretá! Obráťte sa prosím a choďte inakadiaľ.“
Postava zastavila, ale nejavila žiadny náznak, že by chcela poslúchnuť. Poryv vetra sa pohral s okrajmi kapucne a po ňou sa niečo zalesklo. Maska? Strážnik vytasil meč a vykročil vpred.
„Kto ste?“ skríkol, kým sa jeho kolega pohol k zvonu, pripravenému na signalizáciu poplachu. „Držte ruky tak, aby som na ne ...“
Ostrie kusarigami mu preseklo hrdlo skôr, než stihol dohovoriť. Jeho kolega už siahal na zvon, keď za sebou zacítil niečiu ťaživú prítomnosť. Rýchlo sa otočil a ... hľadel do svojej vlastnej tváre. Pri pohľade na tú smrteľne bledú tvár, skrútenú strachom, sa mu zovrelo hrdlo a nebol schopný sebe menšieho pohybu.
„Kde je Batori?“ zaznelo mu vnútri hlavy.
„Je ... je zatknutý.“ vydralo sa mu z hrdla
„Kde sú dievčatá?“
„Ne-ne-tu-ším!“ slová sa mu drali z úst stále ťažšie.
„To je škoda.“