Série
Slunce, jenž dopadalo na zem plnou písečných zrnek, ukazovalo právě poledne, kdy lidé se začali hemžit v ulicích a zaplňovaly místa u stánku s jídlem.
Nahoře, v budově Kazekageho, panovalo hrobové ticho. Jen tikot hodin, které byly umístěné nad vchodem do Gaarovy kanceláře, udávaly rytmus života.
"Tik tak. Tik tak." Stále dokola.
Po nejakej dobe je tu konečne další diel. Pokúsim sa, aby tu bol ďalší čo najskôr 
Môj bože, vážne. On mi o nej povie. Ani neverím, že som na to nabrala sebavedomie, ale nemala som na výber... veci sa začali uberať smerom, ktorý... páčilo sa mi to. Veľmi, tak strašne moc, ale nie som pripravená na niečo také... teda, niežeby sme sa chystali. Len fantazírujem! Určite nemal záujem o... alebo žeby mal?
Kapitola Druhá: Slnečnica Utopená v Smútku
Blonďatý chlapec sa prevalil na posteli a snažil sa zaspať, nedokázal to, neustále musel myslieť na svojho mŕtveho senseia.
Síce to bol strašní úchyl, no musel priznať, že to nebol zlý sensei, naučil ho kopu skvelých vecí, ale aj veľa neužitočných sprostostí.
Keďže bol sirota, aspoň trochu mu nahradil mŕtvych rodičov a necítil sa, tak veľmi sám, no teraz je tiež mŕtvy a jemu zostal už len sensei z akadémie, ktorý sa oňho staral, ako starší brat.
Niekde medzi Zemou Vetra a Zemou Ohňa leží miesto zvané Amegakure no Sato. Je to miesto, kde skoro ustavične prší, kde počasie presne vystihuje situáciu, v ktorej sa Skrytá Dažďová nachádza. Je to krajina zločincov, banditov, lúpežníkov a podvodníkov.
V jedno ráno vyslal istý obchodník skupinu ľudí, aby istú neporušenú zapečatenú truhlu doviezli do Kirigakure pánovi Yamaruchimu. Bol to úradník, ktorý nečestne obchodoval s ľuďmi, zvláštnymi tvormi a taktiež sa neraz pokúsil zajať niekoľkochvostého démona.
„Itachi?“ smutně se zeptala Rin.
„Já už musím.“ potvrdil jí nevyřčenou otázku a pokračoval. „Uvidíme se u nás." políbil obě dívky na čelo.
Sotva neslyšně opustil stan, Sayuri a Mai se probudily. Oběma chůvám ovšem začalo být trochu divné, že by jen tak usnuly.
Sayuri se zeptala: „Nestalo se tu něco, co bychom měly vědět?" na to jen dívky ve stejnou chvíli pokrčily rameny a zakroutily hlavou. Jakmile se chůvy rozhodly, že si zase lehnou, obě dívky si oddechly.
Tory se někdy kolem půlnoci vzbudila, protože Mira na vedlejší posteli sebou pořád házela a něco šeptala. Usoudila tedy, že usnout se jí už nepodaří a odplížila se vzbudit Tobiho, kterého následně přitáhla do Itachiho pokoje.
„Itachi, vstávej!" zatřásla s ním.
„Umch, Shutabu?" zamumlal Itachi a pokusil se zakrýt se peřinou.
„Izaya, jdeme hrát člověče, nezlob se," odtušila Tory a peřinu mu vzala úplně.
[hide=Predslov] Takže... ak ste si mohli prečítať v prologu, ktorý pridala Hikari Animaru, táto poviedka pôvodne nevznikla zo spolupráce mňa a Hikari. Osoba, s ktorou to písala (môžem povedať, že ani neviem kto to bol...ak si to tá osoba prečíta, tak nech sa na mňa nehnevá, nechcela som jej vyfúknuť FF...sama momentálne píšem 4 poviedky, ale Hikari je moja kamarátka, tak som sa na ňu nechcela vykašlať).
Táákže...poviem vám, že to máme srandovno vymyslené
Máme to tu písané zo 4 pohľadov.
Na chodbe bola zima. Svietilo tu len zopár zavesených lámp. Tmavé kúty všade, kam sa človek pozrie. A tu, svetlo? Nie, len ďalšia tma. No táto tma bola rozľahlejšia.
„Kde to som?“ prižmúril oči muž, ktorého zranenia neboli dosť vážne, aby takto boleli. Tak prečo toľko bolia? Uvedomil si, že ho niekto nesie, drží a potom ho posadil na stoličku uprostred tmy. Rozsvietilo sa svetlo, kúsok nad jeho hlavou, ale celú miestnosť neožiarilo. Stále bola tma.
Vyskočila som, akoby ma pichli vidlami do zadku.
„Vypadni, Deidara!“ Tak naštvaná som už dávno nebola.
„Ale, prestaň robiť cirkus.“ spokojne zapriadol a zavrel oči. Neuveriteľné!
„Počítam do troch.“
„Kým sa na mňa vrhneš, hm?“ Zaťala som päste a pokúsila sa ovládnuť.
„Prisahám, že keď nevypadneš...“ Nadvihol sa a oprel sa o lakeť.
„Môžem vypadnúť, ale potom mi nechoď plakať, keď sa ti v noci niečo stane, hm.“ Prevrátila som očami. Čo má teraz za lubom?
Yosh! Jsem tu s novou povídkou, tentokráte z mé vlastní hlavy, nějakou dobu už mi tam leží, tak se o ni podělím.
7 dní do 1. kroku, 20:58, na hliadke
„Rozum se na delší dobu zastaví v životě mnohokrát. Srdce jen jednou. “ (Holandské přísloví)
[hide=Povinne prečítať] Tak v prvom rade...by som tento diel chcela venovať KATEME. Za krásny obrázok, ktorý pre mňa spravila. ĎAKUJEM VEĽMI PEKNE! Katema je hrozne zlatá osoba. 
.
[i][b][color=blue]Samozrejme...netreba zabudnúť na HIKARI ANIMARU, s ktorou som sa dňa 10. mája stretla osobne. Proste si dva dni predtým si Hikari zmyslela, že nasadne na vlak z Bratislavy ku mne do Púchova a že príde za mnou.
„Jsme jeho sourozenci.“ Říká žena.
Jeho sourozenci? Ajo! Přece říkal, že má bratra a sestru. Nečekala jsem, že mu budou až takhle podobní.
„X-Xino!“ vykřikl Gaara. Temari se vyděšeně ohlédla na blonďatého.
„Pro ty z vás, kteří moji maličkost ještě neznají, já jsem Deidara, umělec, hmm!“ prohlásil blonďák.
„Je tu tesno,“ poznamenala Sora otrávene. Stála spolu s ostatnými v Tsunadinej kancelárii a pripadala si ako sardinka. Pochybovala, že tu predtým bolo naraz toľko ľudí. Boli tam všetci siedmi Pútnici, pričom Sora stála medzi Keitom a Daisukem. Vedľa Daisukeho stála blondie...teda Tory, ako jej vkuse pripomínali, keď ju oslovila inak...a vedľa nej malá Uchiha. Zavŕšili to Hľadači. Potom, čo ich Sasuke zaviedol do Konohy sa pripojil ku svojmu tímu a vyrazili na akúsi misiu, ktorá Soru ani veľmi nezaujímala.
„Čo prosím? Naruto ti povedal čo sa medzi nami stalo? A komu ešte?“ Pýtala som sa. Skôr som znovu začala kričať. Temari a Kankuro zdvihli ruky. Toto myslí vážne? On o nás ide hovoriť každému? Neveriacky som sa na nich pozrela. „Kto to ešte vie?“ Teraz ruku zdvihol aj Gaara. Ostatný sa na neho pozreli s vypúlenými očami.
„Mne sa zdôverila Hin.“ Bránil sa. Teraz sa ich pohľady ocitli na mne.
„Bol jediný kto bol doma.“ Pozrela som sa na Gaaru. Dúfam že sa neurazil. Zasa mal ten hlúpy kamenný výraz. „A komu ste to povedali vy?“
Domem čtvrtého Kazakageho se rozlehl výbuch.
„Kdo to tady k sak… použil to přilb… techniku!“ ozvalo se z Gaarova pokoje, „snad se Kimi zas o něco nepokouší?“
No, Gaara měl vyjímečně pravdu. Dívka jménem Sabaku no Kimi, dcera čtvrtého Kazakageho a sestra Gaary, Temari a Kankuroua použila Go, no jutsu.
Podle ní, bylo opravdu nudné, žít v tak nedobrodružné vesnici, a tak prostě, jednoduše emigrovala do Konohy.
Od té doby ji Gaara nenáviděl ještě víc a její postoj k nudné Písečné, přirovnával k postoji jakéhosi Shikamarua.
